Bill W.: KDE SA VZALO 12 KROKOV?

12 krokov AAÚlomok dejín (júl 1953, časopis A. A. Grapevine)

Účastníci AA (stretnutí Anonymných alkoholikov) sa stále pýtajú: „Odkiaľ prišlo 12 krokov?“ Keď sa všetko uváži, azda nikto nevie. No predsa sú mi niektoré udalosti vedúce k ich sformulovaniu také jasné, akoby sa odohrali včera.

.

Pokiaľ ide o ľudí, hlavné zdroje inšpirácie našich Krokov sú tri:

  1. Oxfordské skupiny,
  2. William D. Silkworth z Towns Hospital a
  3. William James, vychýrený psychológ, ktorého niektorí nazývajú otcom modernej psychológie.

Príbeh o tom, ako sa tieto prúdy vplyvu spojili a ako viedli k napísaniu našich 12 krokov je vzrušujúci a miestami vyložene neuveriteľný.

Prvý vplyv

Mnohí z nás si pamätajú na Oxfordské skupiny (OS) ako moderné evanjelické hnutie, ktoré prekvitalo v 20. a začiatkom 30. rokov 20. storočia a viedol ho niekdajší luteránsky kazateľ, Dr. Frank Buchman. V tej dobe kládli veľký dôraz na osobnú prácu jedného člena s druhým. V tomto dôležitom postupe má svoj pôvod 12. krok AA. Mravnou chrbticou OS bola absolútna čestnosť, absolútna čistota, absolútna nesebeckosť a absolútna láska. Praktizovali aj akýsi druh spovede, nazývali to „zdieľanie“. Nápravu spáchaných škôd nazývali „odškodnenie“. Hlboko verili vo svoj „tichý čas“, čiže rozjímanie, ktorému sa rovnako venovali skupiny aj jednotlivci, a počas ktorého hľadali Božie vedenie pre každý detail života, či už malý alebo veľký.

01

Tieto základné myšlienky neboli nové: dali sa nájsť aj inde. No tou spásnou vecou pre nás, prvých alkoholikov, ktorí sa spojili s členmi Oxfordských skupín bolo to, že kládli veľký dôraz na tieto konkrétne princípy. A šťastím pre nás bola skutočnosť, že členovia skupiny sa zvlášť snažili nezasahovať do osobných náboženských názorov. Ich spolok, rovnako ako neskôr náš, videl potrebu byť striktne nedenominačný.

Koncom leta 1934 sa môj obľúbený kamarát a spolužiak Ebbie náhodou stretol s tými dobrými ľuďmi a rýchlo vytriezvel. Ako alkoholik – a skôr zanovitý – nebol schopný stotožniť sa so všetkými myšlienkami a postojmi OS. Zapôsobila však naňho ich hlboká úprimnosť a cítil veľkú vďaku za to, že ich služba ho v danom čase zbavila posadnutosti pitím.

Keď Ebbie prišiel koncom jesene roku 1934 do New Yorku, okamžite si pomyslel na mňa. V jeden pochmúrny novembrový deň mi zavolal. Čoskoro na mňa hľadel naprieč naším kuchynským stolom na Clinton Street 182 v newyorskom Brooklyne. Pokiaľ si spomínam na ten rozhovor, ustavične používal frázy ako: „Zistil som, že nedokážem sám riadiť svoj život“, „Musel som sa čestne postaviť voči sebe a ostatným“, „Musel som napraviť škodu, ktorú som napáchal“, „Musel som sa modliť k Bohu o vedenie a silu, hoci som si nebol istý, či nejaký Boh je“. „A keď som sa usilovne snažil robiť všetko toto, zistil som, že chuť na alkohol ma opustila.“ A potom Ebbie znovu a znovu vravel čosi ako: „Bill, nie je to ani trochu ako byť na polievacom aute. Nebojuješ s túžbou piť – si jej zbavený. Nikdy predtým som sa tak necítil.“

Takže toto bolo zhrnutie toho, čo si Ebbie zobral od svojich priateľov z Oxfordských skupín a v ten deň odovzdal mne. Hoci tieto jednoduché myšlienky neboli nové, nepochybne ma zasiahli ako tony tehál. Dnes už chápeme, že proste jeden alkoholik hovoril s druhým tak, ako to nemôže urobiť nikto iný.

Druhý vplyv

Dr. Silkworth

O dva alebo tri týždne neskôr, presne 11. decembra, som sa dotackal do Charles B. Towns Hospital, slávnej odvykacej nemocnice v Central Park West, New York City. Už som tam bol aj predtým, takže som poznal a už mal rád zodpovedného lekára, Dr. Silkwortha. A práve on mal čoskoro prispieť veľmi veľkou myšlienkou, bez ktorej by AA neboli nikdy neboli uspeli. Celé roky hlásal, že alkoholizmus je choroba, posadnutosť mysle spojená s alergiou tela. Už som vedel, že to označuje mňa. Tiež som chápal, ako osudnou kombináciou môže byť táto dvojica netvorov. Samozrejme, dúfal som, že raz budem medzi malým percentom obetí, ktoré tu a tam uniknú ich pomste. No táto vonkajšia nádej bola teraz fuč. Už-už som padal na dno. Ten verdikt vedy – posadnutosť, ktorá ma odsudzovala k pitiu a alergia, ktorá ma odsudzovala na smrť – mala už-už urobiť svoje. A práve tam začala zapadať lekárska veda, zosobnená v tomto láskavom drobnom lekárovi. Táto dvojsečná pravda v rukách jedného alkoholika, ktorý hovoril k druhému bola kladivom, ktoré dokázalo do hĺbky otriasť tvrdým egom alkoholika a otvoriť ho Božej milosti.

V mojom prípade sa tým kladivom samozrejme zaháňal Dr. Silkworth, kým môj kamarát Ebbie mi priniesol duchovné princípy a milosť, ktorá spôsobila moje náhle duchovné prebudenie v nemocnici o tri dni neskôr. [14. decembra 1934] som okamžite vedel, že som slobodný človek. A s touto ohromujúcou skúsenosťou prišiel aj pocit úžasnej istoty, že veľké množstvá alkoholikov by mohli jedného dňa zakúsiť ten neoceniteľný dar, ktorý som dostal ja.

Tretí vplyv

William James

V tomto bode mi do života vstúpil tretí prúd vplyvu, a to cez stránky knihy Williama Jamesa „Varieties of Religious Experience“ (Druhy náboženskej skúsenosti). Niekto mi ju priniesol do nemocničnej izby. Po mojej náhlej skúsenosti sa Dr. Silkworth veľmi snažil presvedčiť ma, že netrpím halucináciami. No William James urobil ešte viac. Nielenže povedal, že duchovné skúsenosti robia ľudí zdravšími, ale môžu premeniť ľudí tak, že dokážu urobiť, cítiť a veriť tak, ako toho doteraz neboli schopní. Málo záležalo na tom, či tieto prebudenia boli náhle alebo postupné, ich rozmanitosť mohla byť takmer nekonečná. No najväčší prínos tej preslávenej knihy bol tento: vo väčšina opísaných prípadov boli premenení zúfalí ľudia. V niektorej riadiacej oblasti svojich životov sa stretli s absolútnou porážkou. Nuž, to som bol nepochybne ja. Úplne porazený, bez akejkoľvek nádeje alebo viery som sa obrátil na Vyššiu moc. Urobil som 1. krok dnešného programu AA – „Priznali sme svoju bezmocnosť nad alkoholom, naše životy sa stali nezvládnuteľnými.“ Urobil som aj 3. krok: „Rozhodli sme sa odovzdať svoju vôľu a svoj život do starostlivosti Boha tak, ako ho chápeme.“ Tak som bol oslobodený. Také to bolo jednoduché a predsa také záhadné!

Tieto uvedomenia boli také vzrušujúce, že som sa okamžite spojil s Oxfordskými skupinami. No na ich zdesenie som trval na tom, že sa budem venovať výlučne pijanom. Bolo to pre nich znepokojujúce z dvoch dôvodov: po prvé, oni chceli spasiť celý svet. Po druhé, ich úspechy pri opilcoch boli chabé. Práve keď som sa k nim pridal, pracovali na skupine alkoholikov, ktorí sa ukázali ako skutočné sklamanie. Povrávalo sa, že jeden z nich ľahkomyseľne šmaril svoju topánku cez drahocenné vitrážové okno episkopálneho kostola naprieč uličkou od ústredia OS. Záľubu nenašli ani v mojom opakovanom vyhlásení, že by nemalo trvať dlho, aby vytriezveli všetci alkoholici na svete. Oprávnene tvrdili, že moja domýšľavosť je ešte stále nesmierna.

Niečo chýba

Po zhruba šiestich mesiacoch úporného úsilia s dvadsiatkami alkoholikov, ktorých som našiel v blízkej misii a v nemocnici Towns Hospital to začínalo vyzerať tak, že členovia Skupín mali pravdu. K abstinencii som nepriviedol nikoho. V Brooklyne sme mali vždy plný dom alkoholikov, ktorí s nami bývali, niekedy ich bolo až päť. Moja statočná žena Lois prišla raz domov z práce a troch z nich našla dosť spitých. Mlátili sa v izbe 2×4. Hoci ma takéto udalosti trochu spomalili, nepoľavujúce presvedčenie, že cesta k triezvosti sa dá nájsť ma akoby nikdy neopustilo. Existoval však jeden svetlý bod: môj sponzor Ebbie stále vratko lipol na svojej novo nájdenej triezvosti.

je nádej

Čo bolo dôvodom všetkých týchto fiask? Ak mohol abstinovať Ebbie a ja, prečo k tomu nedokázali dospieť aj tí ostatní? Niektorí z tých, s ktorými sme pracovali sa istotne chceli uzdraviť. Dňom a nocou sme premýšľali, prečo sa u nich nič moc neudialo. Možno nemohli vydržať duchovné tempo absolútnej štvorky oxfordských skupín, a síce čestnosti, čistoty, nesebeckosti a lásky. A naozaj, niektorí z alkoholikov vyhlásili, že je to problém. Agresívny tlak, ktorý sa nich kládol, aby sa zo dňa na deň stali dobrými spôsobil, že niekoľko týždňov lietali vysoko ako husi a potom bezútešne spadli. Sťažovali sa aj na ďalšiu formu nátlaku – to, čo OS nazývali „vedenie pre druhých“. „Tím“ zložený z členov skupiny – nealkoholikov si po „tichom čase“ s alkoholikom sadol a vyrukoval s presnými pokynmi, ako by mal alkoholik riadiť svoj život. Hoci sme boli naším priateľom z OS vďační, toto sa niekedy dalo len ťažko akceptovať. Zrejme to malo niečo do činenia s blahodarným zbližovaním.

Lenže toto nebol celý dôvod neúspechu. Po mesiacoch som pochopil, že problém je hlavne vo mne. Stal som sa veľmi agresívnym, veľmi nezdravo suverénnym. Veľa som hovoril o svojej náhlej duchovnej skúsenosti, akoby to bolo niečo veľmi zvláštne. Hral som dvojitú úlohu učiteľa a kazateľa. Vo svojich výzvach som zabudol na zdravotnú stránku nášho ochorenia a že bola zanedbávaná potreba hlbokej deflácie, tak zdôrazňovania Williamom Jamesom. Nepoužívali sme to lekárske kladivo, ktoré nám tak prezieravo dal Dr. Silkworth.

Nakoniec ma Dr. Silkworth jedného dňa uviedol na pravú mieru. Povedal mi: „Bill, prečo neprestaneš toľko hovoriť o tej tvojej žiarivej jasnej skúsenosti? Znie to príliš strelene. Hoci som presvedčený, že alkoholikov skutočne neuzdraví nič, len lepšia morálka, myslím si, že berieš veci za nesprávny koniec. Ide o to, že alkoholici sa nestotožnia so všetkými týmito mravnými výzvami, kým sa sami nepresvedčia o tom, že musia. Keby som bol tebou, najskôr by som pri nich vyvíjal snahy na zdravotnom základe. Hoci pri mne neprospievalo, keď som im hovoril o smrteľnosti ich choroby, môže to byť úplne iný príbeh, ak im tú zlú správu povieš ty, bývalý zúfalý alkoholik. Kvôli tomuto vcíteniu sa, ktoré u alkoholikov prirodzene máš, by si mohol dokázať preniknúť tam, kam ja nemôžem. Povedz im najskôr o tej zdravotnej stránke, a to natvrdo. Možno ich to obmäkčí, aby prijali princípy, ktoré ich naozaj uzdravia.“

Potom prišiel Akron

Krátko po tomto historickom rozhovore som sa ocitol v meste Akron v Ohiu v obchodnom podnikaní, ktoré rýchlo skolabovalo. Bol som sám v meste a vydesený na smrť, že sa opijem. Už som nebol učiteľ alebo kazateľ, bol som alkoholik, ktorý vedel, že potrebuje ďalšieho alkoholika práve tak, ako by on azda mohol potrebovať mňa. Hnaný týmto nutkaním som mal čoskoro stáť zoči-voči Dr. Bobovi. Okamžite bolo zjavné, že o duchovných veciach vie viac ako ja. Aj on bol v kontakte s členmi OS v Akrone. No jednoducho akosi nedokázal abstinovať. Podľa rady Dr. Silkwortha som použil zdravotné kladivo. Povedal som mu, čo je to alkoholizmus a akým osudným sa môže stať. S Dr. Bobom to zjavne niečo urobilo. 10. júna 1935 vytriezvel a už nikdy viac nepil. Keď jeho príbeh vyšiel v roku 1939 po prvýkrát v knihe Alcoholics Anonymous (Anonymní alkoholici), jeden odstavec v ňom zvýraznil kurzívou. Povedal o mne: „Oveľa dôležitejšia bola skutočnosť, že bol prvým človekom, s ktorým som kedy hovoril, ktorý z vlastnej skúsenosti vedel, o čom hovorí ohľadne alkoholizmu. Inými slovami, rozprával mojím jazykom.“

AA

Chýbajúci článok

Dr. Silkworth nám skutočne dodal ten chýbajúci článok, bez ktorého by reťaz princípov teraz ukovaná do 12 krokov nikdy nebola úplná. Okamžite preskočila iskra, z ktorej mali vzniknúť Anonymní alkoholici.

Počas nasledujúcich troch rokov po uzdravení Dr. Boba naše rastúce skupiny v newyorskom Akron a Clevelande vytvorili takzvaný ústne šírený program našej priekopníckej doby. Keď sme začali vytvárať spolok oddelený od OS, svoje zásady sme uvádzali približne takto:

  1. Priznali sme, že sme bezmocní nad alkoholom.
  2. Postavili sme sa k sebe čestne.
  3. Postavili sme sa čestne k druhému človeku, v dôvere.
  4. Napravili sme škodu spôsobenú druhým.
  5. Pracovali sme s inými alkoholikmi bez nároku na prestíž alebo peniaze.
  6. Modlili sme sa k Bohu, aby nám pomohol robiť tieto veci najlepšie, ako vieme.

Hoci tieto princípy boli zastávané tak, ako nás napadlo alebo ako sa každému z nás páčilo, a hoci v Akrone a Clevelande sa stále držali absolútnej štvorky OS (absolútna čestnosť, čistota, nesebeckosť a láska) toto bolo podstatou nášho posolstva pre prichádzajúcich alkoholikov do roku 1939, keď bolo daných na papier našich súčasných Dvanásť krokov.

Dobre si pamätám na večer, keď bolo napísaných 12 krokov. Ležal som v posteli dosť deprimovaný a trpel som jedným z mojich domnelých vredových záchvatov. Štyri kapitoly knihy Alcoholics Anonymous boli zhruba načrtnuté a čítali sa na stretnutiach v Akrone a New Yorku. Rýchlo sme zistili, že autorom chce byť každý. Potýčky ohľadne toho, čo by sa malo dostať do našej novej knihy boli strašné. Napríklad niekto chcel čisto psychologickú knihu, ktorá by navnadila alkoholikov bez toho, aby ich vystrašila. O tých „Božích veciach“ sme im mohli povedať neskôr. Niekoľkí, vedení Fitzom M., naším úžasným priateľom z Juhu, chceli pomerne náboženskú knihu preniknutú dogmami, ktoré sme pochytili od cirkví a misií, čo sa nám snažili pomôcť. Čím hlasnejšie boli hádky, tým viac som sa cítil v strede. Vyzeralo to tak, že ja nakoniec nebudem autorom vôbec. Budem len rozhodcom, ktorý rozhodne o obsahu knihy. To neznamená, že tento počin sa nespájal s nesmiernym nadšením. Každý z nás bol plný vzrušenia z možnosti oznámiť naše posolstvo všetkým tým nespočetným alkoholikom, ktorí ho ešte stále nepoznali.

Keď som dospel k 5. kapitole, zdalo sa, že je najvyšší čas, aby som uviedol, čo je skutočne naším programom. Spomínam si, ako som si v mysli prechádzal ústne šírené frázy, ktoré sa vtedy bežne používali. Poznačil som si ich a dokopy ich bolo šesť, ako boli uvedené vyššie. Potom ma napadlo, že náš program by mal byť uvedený presnejšie a jasnejšie. Vzdialení čitatelia by museli mať presný súbor zásad. Poznal som schopnosť alkoholikov hľadať logické dôvody, preto bolo treba napísať niečo nevyvrátiteľné. Nemohli sme čitateľovi dovoliť, aby sa niekam vykrútil. Okrem toho kompletnejšie vyhlásenie by pomohlo dostať sa v nasledujúcich kapitolách tam, kam treba, aby sme presne ukázali, ako by sa malo pracovať na programe uzdravenia.

12 krokov za 30 minút

úspech

Zoširoka som začal písať na lacnú žltú tabuľku. Ústne šírený program som rozdelil na menšie kusy, medzitým som ich rozsah značne rozšíril. Cítil som sa neinšpirovaný, preto ma prekvapilo, že za krátky čas, azda polhodinu, som zapísal určité princípy, ktorých bolo, ako som zistil po ich spočítaní, dvanásť. A z nejakého záhadného dôvodu som presunul myšlienku o Bohu do 2. kroku, hneď dopredu. Okrem toho som Boha hojne menoval v ďalších krokoch. V jednom z nich som dokonca navrhoval, aby nováčik išiel na kolená.

Keď bol tento dokument ukázaný na našom stretnutí v New Yorku, protestov bolo veľa, a hlasných. Naši agnostickí priatelia neboli vôbec za myšlienku kľačania. Iní vraveli, že priveľa hovoríme o Bohu. A v každom prípade, prečo by malo byť krokov dvanásť, keď sme si vystačili so šiestimi? Nekomplikujme to, vraveli.

Vášnivá diskusia tohto druhu trvala celé dni a noci. No vzišiel z nej skvelý úspech Anonymných alkoholikov. Naša agnostická skupina pod vedením Hanka P. a Jima B. nás nakoniec presvedčila, že to musíme uľahčiť ľuďom ako oni a používať termíny ako „Vyššia moc“ alebo „Boh, ako ho chápeme“. Tie výrazy, dnes tak dobre známe, sa pre mnohých alkoholikov ukázali ako spásne. Tisícom z nás umožnili začiatok tam, kde by k žiadnemu nedošlo, keby som kroky nechal v takej podobe, v akej som ich pôvodne napísal. Našťastie pre nás nedošlo k žiadnym iným zmenám v pôvodnom návrhu a počet krokov zostal na dvanástich. Vtedy sme sotva tušili, že Dvanásť krokov čoskoro široko podporia duchovní všetkých denominácií, dokonca aj naši novodobí priatelia, psychiatri.

Tento malý úlomok dejín by mal aj tých najskeptickejších presvedčiť, že Anonymných alkoholikov nikto nevynašiel.

Oni proste vyrástli… z Božej milosti.

Zdroj: Where Did The 12 Steps Come From?

⇒ Mohlo by Vás zaujímať: