10. február (zamyslenie Al-Anon)

Do Al-Anonu som išla – tak ako mnohí z nás – s premáhajúcou túžbou vyliať svoje problémy a vyrozprávať sa. Bolo to ako zahataná rieka, na ktorej zrazu uvoľnia hrádzu. A hoci som pocítila určitú úľavu, zanechalo to za sebou prázdnotu, akési neuspokojenie.

Potom som si jedného dňa uvedomila, prečo je to tak. Keď neustále rozprávam, nič nové neprijímam. Využívam ten istý starý deštruktívny myšlienkový materiál, ktorý mi tak dlho bránil v tom, aby som sa niekam pohla.

Keď som chcela získať nové nápady, musela som mať zatvorené ústa a otvorené uši. Zistila som, že mi to dáva nový pohľad na moje problémy a riešenia prichádzajú oveľa ľahšie.

Pripomienka na dnešný deň: Stretnutia Al-Anon sú prameňmi nápomocných myšlienok; ak nepočúvam, nemôžem ich prijímať. Neustále rozprávanie by mi zabránilo v získaní pomoci, ktorú v Al-Anon hľadám. Mala by som zostať tak a nerobiť s tým nič?

„Modlím sa, aby som si neustále pripomínala, že Al-Anon má pre mňa dôležité dary, ktoré môžem prijať len tým, že si budem udržiavať pokoj a dovolím ostatným, aby rozprávali.“

predošlé   ♦   nasledujúce