12 krokov: PRVÝ KROK

Celé znenie 12 krokov:

celých 12 krokov si pozrite TU

Priznali sme svoju bezmocnosť nad druhými, spoluzávislosťou a jej dôsledkami – naše životy sa stali nezvládnuteľnými.

Zjednodušene: Ja nemôžem

Princíp: Prijatie

1)     VÝCHODISKOVÁ SITUÁCIA

Motto: „Miluj blížneho svojho a zabúdaj na seba“ 🙁

BEZMOCNOSŤ NAD DRUHÝMI, SNAHA OVLÁDAŤ

Sme presvedčení o tom, že máme moc spôsobiť, aby sa ľudia cítili mizerne, alebo aby sme ich urobili šťastnými. Myslíme si, že sme zodpovední za ich náladu. Po väčšinu času na nich reagujeme a snažíme sa ich ovládať, manipulujeme a manévrujeme, pričom im dovoľujeme, aby oni ovládali nás. Nie sme chybní, väčšina to robí preto, že sme sa tak v mladosti naučili chrániť sami seba. A sme z toho zmätení.

Myslíme si, že ak udržíme veci na mieste silou svojej vôle, nakoniec budeme v bezpečí a dosiahneme, čo potrebujeme. Môžeme azda druhým dovoliť, aby si šli svojou životnou cestou? Nemajú byť ľudia dokonalí? Stoickí? Nemali by napredovať, nech to akokoľvek bolí? Vari nie je našou úlohou, aby sme ich zastavili, napravili? Nie je toto tá správna, dobrá a kresťanská cesta?
Spoluzávislá cesta…

Nechápeme, že alkoholizmus je (celoživotná) choroba. Jediným liekom je abstinencia.

K slovu sa dostávajú 3 C:
nespôsobili sme to,
nemôžeme to vyliečiť,
nemôžeme to ovládať
(didn’t Cause – can’t Cure – can’t Control).

Berieme veci do vlastných rúk: vylievame alkohol, ospravedlňujeme alkoholika, rýpeme doňho, prosíme, chránime alebo trestáme. Dvíhame zaňho telefóny a zakrývame jeho chyby.

Lenže nad druhými sme bezmocní. Keď sa snažíme uplatňovať moc tam, kde žiadnu nemáme, naše životy sa stávajú nezvládnuteľnými. Druhých nemôžeme ovládať, nech to akokoľvek chceme, nech si akokoľvek myslíme, že vieme lepšie, čo je pre nich dobré.

  • Keď sa snažíme ovládať seba tvrdým potláčaním svojich myšlienok a pocitov, strácame samých seba.
  • Keď sa snažíme ovládať druhých, šalieme z toho.

⇒ Ovláda nás to, čo sa snažíme ovládať.

Nemôžeme ovládať:

  • čo cítia / robia / čo si myslia,
  • ako chcú na nás reagovať,
  • či alebo kedy sa rozhodnú rásť a zmeniť,
  • či alebo kedy sa rozhodnú uzdraviť sa zo svojich závislostí,
  • načasovanie.

POMÁHANIE A DÁVANIE, AJ NASILU

Závislému sa snažíme „pomáhať“/zachraňovať. Ak niekto niečo potrebuje, tú potrebu považujeme za svoju osobnú a súkromnú zodpovednosť, a to aj v prípade, že iba hádame, čo ten dotyčný/á potrebuje.  Ľuďom pomáhame ustavične, či už to chcú alebo nie. Vari nie je dobré dávať, až to bolí, a potom v tom pokračovať, až kým nás tá bolesť načisto nezmáha?

Ustavične dávame viac, než si môžeme dovoliť a sebe pritom nedávame – toto spoluzávislé správanie nakoniec vedie k nezvládnuteľnosti. Nemôžeme dať zo seba viac, než si môžeme dovoliť, či už finančne alebo emočne. Ocitáme sa v nebezpečenstve vždy, keď:

  • sa naše dávanie začne stávať nutkavým,
  • keď ho vyvolávajú pocity viny a povinnosti,
  • keď sa po ňom cítime ako obete, alebo
  • keď nie sme v pohode s tým, čo robíme, lebo to ide proti našej vlastnej pravde a tomu, čo chceme.

STRACH, HNEV, NÍZKA SEBAÚCTA

Žil som v strachu a mojou odpoveďou naň bolo snažiť sa ovládať každého a všetko okolo seba.“

Ustavične som mala zo seba zlý pocit, dúfala som, že keby som pomohla dosť ľuďom, Boh by so mnou začal zaobchádzať dobre. A vtedy mi svitlo, že to JA musím začať zaobchádzať so sebou dobre. Nie Boh mi robil toto všetko, nie Boh bránil tomu, aby sa mi v živote diali dobré veci – to ja.“

Fungujeme na báze strachu a nízkej sebaúcty. My nie sme my. Sme kýmkoľvek, koho z nás chcú mať. Ustavične vyhľadáme súhlas a utvrdenie od druhých. Cítime hanbu. STRACH nás núti ovládať/kontrolovať:

  • druhých,
  • seba,
  • situácie,
  • okolnosti,
  • načasovanie.

Niekedy sa prejavuje ako HNEV:

Nebola som naštvaná, ale hnev bol akoby spodným prúdom v mojom živote.“

NESCHOPNOSŤ POVEDAŤ NIE

Nevieme ľuďom povedať nie, ani čo si myslíme. Nie sme v kontakte s tým, čo chceme a potrebujeme. Nežijeme svoj život – a toto všetko nakoniec vedie k nezvládnuteľnosti.

SNAHA VYHOVIEŤ A PÁČIŤ SA VŠETKÝM

Všetko, čo robíme, je len na to, aby nás ľudia mali radi a aby sme sa im páčili: spôsob obliekania, účes, mejkap, ako sedíme a čo robíme pre ľudí.

OBEŤ

Keď neustále dávame viac, než máme a pritom nie sú napĺňané naše vlastné potreby, vo vzťahu to môže vytvárať nezvládnuteľnosť. Vzdávame sa svojej moci a dovoľujeme, aby sa z nás stávala obeť – lebo tak sa cítime: nikdy nie dosť dobrí. Zato sme však naštvaní a vytočení, lebo celé dni nám zaberá práca pre druhých. Máme pocit, že to musíme robiť a oni akoby ani neoceňovali, čo sme pre nich urobili.

Vedela som, že zo svojej triezvosti potrebujem, chcem a zasluhujem si viac, než čo dostávam. Pochopila som, že aby som dostala to ‚viac‘, musím začať riešiť svoju spoluzávislosť. Prišiel ten čas.“

NEPREBERANIE ZODPOVEDNOSTI ZA SEBA

Môžeme cítiť nutkanie starať sa o druhých spôsobom, ktorý zmenšuje našu schopnosť preberať zodpovednosť za seba. Keď preberáme zodpovednosť za dôsledky závislého správania niekoho druhého, cítime sa nahnevaní a využití.

ZANEDBÁVANIE VLASTNÝCH POCITOV A POTRIEB

Zanedbávame vlastné pocity a potreby.

  • Nepáči sa nám, keď máme byť zraniteľní a bezmocní, keď máme cítiť nepohodlie alebo citovú bolesť.
  • Nevieme, čo cítime, nie sme v spojení so svojimi pocitmi.
  • Nevieme, že je v poriadku, aby sme cítili. Možno sme vyrástli v presvedčení, že v poriadku to nie je a preto sme svoje emócie potláčali: boli len plytvaním času, čímsi detským, slabošským, ľudským, zbytočne okázalým.

Tým, že som necítil, som v tejto rodine prežil. Prežil som život. Naučil som sa zaobchádzať sám so sebou tak, ako zaobchádzali so mnou – zanedbávať sa, vyhýbať sa, kritizovať a zhadzovať sa a nadávať si za to, že mám pocity a potreby, že som človek.“

Keď som túto časť seba „vypol“, urobilo ma to silným, silnejším. Pomohlo mi to vytrvať a prežiť fakt, že moje potreby nie sú napĺňané.“

VYHÝBANIE SA VZŤAHOM

Niektorí sa odizolujeme: v styku s ľuďmi a vo vzťahoch sa desíme ďalšieho riskovania, sme vystrašení, ako v pasci, uviaznutí, lebo nevieme, ako sa máme pri ľuďoch o seba postarať. Bojíme sa, že sa znovu sklameme alebo nám ublížia. Možno sa dokonca vzdáme svojej schopnosti postarať sa o seba zo strachu, že nedostaneme, čo chceme, že nás opustia.

NÁSTUP ZÁVISLOSTÍ

Keď spoluzávislosť zostane neliečená dosť dlho, začneme piť alkohol, užívať drogy, alebo sa vrhneme na inú závislosť, aby sme zastavili svoju bolesť.

2)     NEZVLÁDNUTEĽNOSŤ

PRÍČINY:

  • prestávame vlastniť svoju moc a začíname veriť, že si nemôžeme vybrať, ako chceme konať,
  • snažíme sa ovládať niečo, nad čím nemáme kontrolu,
  • dovoľujeme, aby nás ovládal strach, panika, očakávania, požiadavky, agendy, problémy a závislosti druhého,
  • zanedbávame svoju zodpovednosť za láskavú starostlivosť o seba.

NÁSLEDKY:

  • frustrácia,
  • zmätok,
  • panika,
  • negativita,
  • nenávisť k sebe,
  • potláčanie pocitov,
  • strata pokoja a vyrovnanosti,
  • depresia,
  • nadmerná vydesenosť,
  • previnilosť,
  • hanba,
  • ignorovanie pocitov
  • nenačúvanie sebe,
  • zameranie sa na druhých.
  • opatrovníctvo,
  • ovládanie,
  • „posadnutosť“ druhými.

3)     ZÁMER 1. KROKU

Prvé tri kroky z 12 ilustrujú, prečo aj rodinní príslušníci závislého potrebujú pomoc rovnako ako on sám. Obsahujú najdôležitejšie princípy uzdravenia:

„Ja nemôžem.
Boh môže.
Pustím ho k tomu.

V prvom kroku uznám, že mám problém, ktorý ma veľa stojí, a zvyšné kroky ma naučia, ako sa z toho môžem dostať. V 12-krokovom programe sa rodinní príslušníci závislého učia pristupovať k závislému tak, aby to už ďalej neničilo ich vlastnú i alkoholikovu sebaúctu a pohodu; učia sa hľadať podporu u seba navzájom, nie u závislého. Učia sa emocionálne odpájať od závislého, a to zdravým spôsobom pre nich i preňho.

Po mnohých rokoch popierania sa môže začať uzdravovanie alkoholika a jeho rodiny jednoduchým pripustením, že nad alkoholom sme bezmocní. To prvé, čo u alkoholika mizne, je čestnosť: klame o tom, koľko (on či ona) pije a ako sa jeho stav zhoršuje, klamať začínajú aj jeho blízki, aby problém zakryli. Roztáča sa kolotoč lží a rodinných tajomstiev. Alkoholizmus je choroba celej rodiny. Tým, kto je skutočne pri moci, je alkohol, hoci si rodinní príslušníci myslia, že situáciu majú pod kontrolou oni. Je treba prerušiť cyklus popierania. Keď sa začnú uzdravovať spoluzávislí, často to aj samotného alkoholika privedie k liečbe. Len keď pripustím, že som bezmocný a vzdám sa ilúzie moci, môžem začať robiť zmeny. Trebárs navštevovaním 12-krokových skupín.

Veľa z toho, čo nazývame spoluzávislosť sú ľudské snahy vyhnúť sa bolesti, poprieť ju alebo odvrátiť – v prvom kroku sa stávame ochotnými bolesti čeliť a cítiť ju. Buďte láskaví k sebe i druhým, keď prechádzate od popierania k prijatiu vyplývajúcemu z tohto kroku.

PRVÝ KROK nám dáva povolenie:

  • uvoľniť sa,
  • prestať ovládať,
  • vyrovnať sa so svojím strachom a
  • starať sa o seba.
  • Prináša nežnejšiu, láskavejšiu, oslobodzujúcejšiu a viac na vlastné zodpovednosti zameranú starostlivosť o seba.
  • uzdravuje, omladzuje, obnovuje,
  • dáva priestor pocitom, potrebám, prianiam, túžbam, cieľom, plánom a nášmu vlastnému životu – životu, ktorý má význam a cieľ, ktorý dáva zmysel.
  • je zakotvený v realite a v nás: vycentrováva nás, vyvažuje, vracia nás k sebe samým,
  • otvára dvere na väzeňskej cele,
  • prináša pokoj a vyrovnanosť,
  • privádza nás k moci, o ktorej sme nevedeli, že ju môžeme nájsť.

NAŠE ÚLOHY:

STAROSTLIVOSŤ O SEBA, ZODPOVEDNOSŤ ZA SEBA

Nie je našou úlohou starať sa o druhých, o ich pocity, myšlienky, rozhodnutia, rast a zodpovednosti – toto máme robiť pre seba. Sme zodpovední za seba, za nasmerovanie svojej životnej energie na svoju cestu, na vytvorenie celistvého, napĺňajúceho života pre seba.

Sme zodpovední za to, aby sme zastavili svoju bolesť, postavili sa zoči-voči svojmu strachu a vyrovnali sa s ním; vraveli nie; dávali si to, čo potrebujeme; vytyčovali potrebné hranice a robili rozhodnutia a voľby potrebné na to, aby sme sa o seba postarali – za každých okolností a v každej situácii.

⇒ prečítajte si: Zodpovednosť – moja a druhých (citáty)

NESNAŽIŤ SA OVLÁDAŤ, NEKONTROLOVAŤ

Ži a nechaj žiť.
Pusti to, pusti k tomu Boha.

Nemusíme zápasiť s drogou a meniť dôsledky jej vplyvu.

Pripustenie bezmocnosti neznamená slabosť charakteru. Znamená to pripustiť, že niektoré veci nemôžeme zmeniť – boj sa končí a môžem začať pracovať na veciach, ktoré zmeniť môžem. Svojej Vyššej moci môžem povedať:

Nezvládam to. Potrebujem Tvoju pomoc, aby bol môj život zvládnuteľným.“

Keď prestaneme ovládať, veci zapadnú na svoje miesto. A zisťujeme, že tento svet je dobré miesto. Nakoniec pocítime vďačnosť za to, ako veci vychádzajú, lebo sú lepšie, než čo by sme boli dosiahli my sami so svojím ovládajúcim správaním. Máme radi seba a druhých bez premáhajúcej potreby ovládať a manipulovať nimi a ich situáciami tak, aby boli podľa nášho vkusu. Učíme sa zdravým vzťahom.

NAŠA MOC

Naša skutočná MOC je:

  • myslieť,
  • cítiť,
  • rozhodovať sa,
  • riešiť problémy,
  • stanoviť si ciele a dosahovať ich,
  • tvoriť,
  • uzdravovať sa,
  • žiť svoj život,
  • starať sa o seba,
  • mať bezpodmienečne rád seba i ľudí okolo seba.

ODPÚTANIE SA

V prvom kroku sa začíname odpútavať od druhých – podľa možnosti s láskou.

KONIEC OBETE

Prestávame byť obeťou: druhých, seba, života.
Učíme sa hraniciam a rozsahu seba a svojich zodpovedností, čo dokážeme urobiť a čo nie.

POCITY

Prestávame robiť nemožné a zameriavame sa na to, čo možné je: žiť svoj život, starať sa o seba, cítiť svoje pocity (hnev, strach, smútok), neutekať pred nimi, ale primerane na ne reagovať.

KAPITULÁCIA

Sme vyčerpaní zo všetkých svojich pokusov ovládať a riadiť, z pocitu, že šalieme a bojujeme v bitke, ktorú nemôžeme vyhrať – a kapitulujeme.

  • Nechávame vojsť pokoj a útechu.
  • Zameriavame sa na seba, nechávame samých seba byť.
  • Prestávame sa snažiť tak silno a robiť tak veľa, lebo to nefunguje.

Sme bezmocní nad druhými
a naše životy sa stali nezvládnuteľnými.
nateraz to takto stačí.
Toto sme a je to dostatočne dobré.

4)     KEDY REALIZOVAŤ 1. KROK?

  • na začiatku uzdravovania zo spoluzávislosti,
  • vždy, keď na nás doľahnú spoluzávislé šialenstvá.
  • vždy, keď zistíme, že sa staráme o druhých a kladieme si otázku, či máme právo starať sa o seba,
  • keď začneme ignorovať svoje pocity,
  • keď začneme byť posadnutí druhými,
  • keď si robíme starosti kvôli budúcnosti – našej alebo niekoho iného,
  • keď začneme byť presvedčení, že iní môžu ovládať naše šťastie.
  • keď sa zanedbávame,
  • keď uviazneme,
  • keď nevieme, ako ďalej.
  • keď dovoľujeme, aby nás ovládali druhí alebo negatívne presvedčenia či nevyriešené pocity z minulosti.

5)     VÝSLEDOK 1. KROKU

Mnohí spoluzávislí prichádzajú do skupín Al-Anon/Coda/DDA zúfalí a bez nádeje, či už žijú s aktívnym závislým alebo nie. Dvere do danej miestnosti by neprekročili, keby ich k tomu nedohnala nejaká kríza alebo citová bolesť, ktorá ich núti hľadať pomoc.


Nie sme sami. Nie sme jedineční vo svojej bolesti alebo dileme. Zdieľaním sa v komunite sa problém stáva menším a riešenie zjavnejším.

Prvý krok nás vyťahuje z temnoty na bezpečné miesto.
Pripomína nám, kto sme.

Nemusíme druhých ovládať
a byť ich opatrovníkmi.

Nemusíme mať pod kontrolou život alebo situácie,
aby život fungoval.

Môžeme PRIJÍMAŤ seba,
svoje problémy, svoju súčasnú situáciu
a všetku svoju nezvládnuteľnosť.
V pokoji, milosti a dôvere,
že všetko je a bude dobré.

Môžeme sa odpútať,
lebo keď sa tak pevne držíme,
nefunguje to.

Môžeme sa uvoľniť
a byť sami sebou.

Nedokázali sme ovládať druhých.
Tento krok prináša úľavu
a schopnosť starať sa
o záležitosti nášho vlastného života.
Dáva nám dovolenie
byť tým, kým sme.

Kapitulujeme.
A potom sa pozeráme,
ako prichádza zvládnuteľnosť.
A začíname sa uzdravovať

⇒ Prečítajte si tiež:

Zdroje: