2. jún (zamyslenie Al-Anon)

V Al-Anone počúvame veľa výstrah pred prechovávaním hnevu. Zriedkakedy sa nájde človek, ktorý sa nepoddá hnevu, keď cíti, že sa niekto k nemu nesprával dobre, alebo to môže byť tak, že sa hneváme na svoj osud, na nešťastie, na spôsob života.

Z hnevu nás nemôže uzdraviť žiadna dávka sebadisciplíny. Niekedy sa zdá, že čím viac proti nemu bojujeme, tým viac na nás dolieha a vzdúva sa v našej mysli ako temná choroba, ktorá vnára naše emócie do zmätku.

Vieme, že je deštruktívny a možno sa úprimne snažíme oslobodiť sa od neho. Čo môžeme urobiť?

Najprv myslíme na svoje osobné dobro. Zraňuje to človeka, na ktorého sa hneváme? Zraňuje to nás? Potom si uvedomíme, že tento zničujúci pocit vychádza z nepochopenia jeho príčiny. Poďme ho „rozpitvať“, aby sme zistili, čo v našom vnútri spôsobilo, že sme reagovali daným spôsobom.

Pripomienka na dnešný deň: V mojom novom spôsobe života podľa Al-Anonu nemám žiadne miesto pre hnev. Nebudem s ním bojovať s neochvejným odhodlaním, ale rozumne ho zbavím existencie tým, že pokojne odhalím jeho príčinu.

Istý člen Al-Anonu napísal: „Najlepším liekom proti hnevu je neustále ďakovanie.“

Nič na svete nezožiera človeka viac ako zápal pre hnev.“
(Friedrich Nietzsche)

predošlé   ♦   nasledujúce