22. december (zamyslenie DDA)

DOSŤ DOBRÝ

A predsa, prichádzame z domovov, v ktorých nikdy nebolo dosť dobré to maximum, čo sme robili. Alebo sa to nikdy tak nejavilo.“ – VČK, s. 37

Ako od detí sa od mnohých z nás očakávalo, že budeme podávať výkon. No nech sme si počínali akokoľvek dobre, chvály sa nám nedostalo – len vyšších očakávaní. Bolo normálne, že sme chceli počuť, že si nás cenia a prahli sme po ubezpečení, že sme v poriadku. Uistenie však chýbalo a nechali nás v presvedčení, že jednoducho nie sme dosť dobrí.

Ako dospelí sme počuli tie pásky v hlave a naďalej sme sami na seba kládli vyššie očakávania. Nech už sme dosiahli čokoľvek, nikdy sme sa necítili dosť dobrí. Mnohí z nás mali to šťastie, že sme narazili na múr, na ktorý sa nedalo vyliezť, a našli sme DDA a potrebnú pomoc.

Tiež sme začali chápať, že nedostatok uznania nám zabránil v poznaní, ako máme chváliť my sami. Tí z nás, čo majú deti, to chceli robiť lepšie, ale nevedeli nájsť správne vyjadrenie; často sme boli presvedčení, že chvála by im dala povolenie prestať sa snažiť. Opakovali sme vzorec a neuvedomovali sme si, že sklamanie v ich očiach len odzrkadľuje naše vlastné pocity z detstva.

Keď sa učíme mazať pásky v našich hlavách, začíname si sami poskytovať to ubezpečenie, ktorého sa nám nedostalo – že sme dosť dobrí. Teraz môžeme tento pocit hodnoty odovzdávať ďalej tým, ktorí sú v našom živote dôležití.

Dnes si pripomínam, že som dosť dobrý a napĺňam sa uznaním a dobrými pocitmi.