Priblížiť sa zakázané? (zamyslenie)

od autora:

Každý máme okolo seba pomyselnú bublinu osobného priestoru, ktorá sa podľa manželov Peasovcov delí do štyroch zón:

  1. verejnej – 3-3,6 m a viac,
  2. sociálnej – do 3-3,6 m,
  3. osobnej – do 1,2 ,
  4. intímnej – do 50 cm.

Do zóny menej ako 50 cm, čo je intímna zóna, si púšťame len skutočne tých najbližších ľudí, pri ktorých tým sa necítime ohrození, pri iných nasadíme „pohľad do blba“ potíme sa, ťažšie sa nám komunikuje. Tieto vzdialenosti sú ovplyvnené tým, či je človek extrovert alebo introvert, z akej krajiny pochádza (hustota obyvateľstva) atď. Práve tieto zóny spôsobujú, prečo sa necítime komfortne v tlačenici, vo výťahu, prepchatom autobuse… A práve z dôvodu väčšieho požadovaného odstupu pri korone sa môžu introverti paradoxne cítiť medzi ľuďmi lepšie.

Živo si spomínam na scénu, keď som sa rozprávala s jedným známym. Ustavične sa staval do pozície, ktorá mi už bola nepríjemná, tak som vždy o krok ustúpila, aby som zväčšila vzdialenosť medzi nami. Podvedome reagoval tak, že vždy urobil krok dopredu, takže odstup zostával rovnaký. Nakoniec som zadkom vrazila do nábytku a už som sa nemala kam ďalej posunúť. Znovu pokročil dopredu a to už bolo priveľa. Vyletelo zo mňa: „Lezieš mi do intímnej zóny.“ V momente odskočil dozadu, akoby ho poštipla včela. Aj mi to bolo smiešne, aj mi ho bolo ľúto.

To, k čomu vtedy došlo, sa nazýva „proxemický tanec“, čiže opakované vzďalovanie sa od danej osoby. K podobnému tancu môže dochádzať aj pri spoluzávislosti. Náš strach z intimity a neschopnosť znášať priveľkú blízkosť (v detstve sme ju nezažili) môže spôsobovať, že keď sa ten druhý, s ktorým chodíme, priblíži, v snahe ochrániť sa emocionálne „cúvneme“, odtiahneme sa, „ochladneme“ – a keď nás ten druhý prestane svojou blízkosťou „ohrozovať“, zase sa k nemu priblížime. Často si práve kvôli neschopnosti znášať blízkosť vyberáme citovo chladných partnerov.

Mohlo by Vás zaujímať: