… nielen pre spoluzávislých:
Zdá sa, že po traumatickom zážitku prechádza ľudský systém sebazáchovy do stavu permanentnej ostražitosti, akoby sa mohlo nebezpečenstvo kedykoľvek vrátiť.
― Judith Lewis Hermanová
Spájame si ho väčšinou s vojakmi, ktorí sa vrátili z bojových misií, napr. v Afganistane.
Trpíte úzkosťou? A trápite sa preto a obviňujete? Ak ste kresťan, nemalo by vám azda stačiť, aby ste si privlastnili Božie zasľúbenia a povzbudenia, zo srdca im uverili a držali sa ich zubami-nechtami? Nie je znakom nevery, keď vyhľadáte lekársku pomoc? Veď Boh je všemocný.
Stonewalling (čítaj stoun-uóling) je
Tieto štyri typy podvedomých, okamžitých, automatických a inštinktívnych reakcií na stresovú/nebezpečnú/záťažovú situáciu alebo hrozbu/traumu nám pomáhajú porozumieť našim pocitom a skúsenostiam. Možno zistíme, že využívame jeden typ reakcie, ktorému sme sa naučili v detstve. Tieto akútne stresové reakcie sú snahou vrátiť sa do stavu pokoja a kontroly, sú to akési „cesty do bezpečia“ a režimy prežitia.
Čo nás v živote motivuje a poháňa?
Americký psychológ Taibi Kahler určil v roku 1975 päť motivátorov – pohoničov:
V angličtine majú na to termín „rumination“ (čítaj ,rúmi‘neišn). Je to duševné sebatrýznenie, toxický vír, ktorý nás strháva nadol do čiernej diery beznádeje. Tento typ premýšľania vzniká následkom stresujúcej alebo traumatickej skúsenosti. Nečinne pri ňom sedíme /šoférujeme / prechádzame sa a do nemoty „prežúvame“ negatívne myšlienky. Keď to robíme často, stáva sa nám to zlozvykom. A trápi nás stres, strach, panika, neistota, úzkosť a depresia. Prečo to robíme? Nadmerným premýšľaním sa snažíme mať veci pod kontrolou – lenže márne…
Ako sa odpútať s láskou a prečo to musíte urobiť
Zamilovať sa do závislého je ťažké a boľavé. Vždy tu chýba emocionálna odmena, ktorá sa nachádza v normálnych vzťahoch. Závislí bývajú sebeckí, bezohľadní a egoistickí a záleží im na tom, aby sa dostali vyššie ako ten, kto sa kvôli nim vzdá všetkého. Je veľmi nepravdepodobné, že sa toto správanie niekedy zmení. Závislí sa nezmenia, kým to sami nechcú. Nútenie milovaného človeka na odvykaciu kúru nezaručuje, že sa uzdraví, ak nejde o osobné rozhodnutie.
Všetci túžime po tom, aby nám ten druhý rozumel a bol našou spriaznenou dušou. Empatiu vnímame veľmi pozitívne a má na nás dobrý vplyv. Treba však dávať pozor, aby si ju človek nezamieňal so zrkadlením.
Zrkadlíme tomu druhému, čo hovorí a robí. Akoby sme vraveli: „Naozaj ma zaujímaš, chcem byť tvoj priateľ, som z teba paf!“ Vypytujeme sa.
Pri empatii je cieľom zrkadlenia skutočné pochopenie vnútra toho druhého,
narcistické zrkadlenie iba zbiera fakty a informácie o tom druhom.
Lebo sme vyrástli v dysfunkčných, závislých alebo inak toxických rodinách, v ktorých nás ovládali a my sme sa tomu podriaďovali. Naše potreby a pocity ignorovali alebo kritizovali. Museli sme nájsť spôsob, ako prežiť, zvládať veci a nadväzovať vzťahy. V prostredí, v ktorom sa nestimulovala osobná moc a sebahodnota sme dospeli k nesprávnemu presvedčeniu, že moc a láska nemôžu existovať spolu – moc preto