Určite sme už o nej počuli: o zóne komfortu.
Ale o tých ďalších troch možno nie – a sú dôležité pre náš rast.
Ide o zónu strachu, učenia sa a rastu.
Poďme sa na ne pozrieť.
… nielen pre spoluzávislých:
Určite sme už o nej počuli: o zóne komfortu.
Ale o tých ďalších troch možno nie – a sú dôležité pre náš rast.
Ide o zónu strachu, učenia sa a rastu.
Poďme sa na ne pozrieť.
Nevyžiadaná rada je taká,
o ktorú sa nikto neprosil.
Pri prekonávaní spoluzávislosti sa síce učíme bezmocnosti (v 1. kroku sme si „priznali bezmocnosť“, ale „nad druhými, spoluzávislosťou a jej dôsledkami“. Naučená bezmocnosť je niečo iné a nežiaduce. K slovu sa tu dostáva aj modlitba vyrovnanosti:
„Bože, daj mi vyrovnanosť, aby som prijal veci, ktoré nemôžem zmeniť, odvahu zmeniť veci, ktoré zmeniť môžem a múdrosť, aby som ich od seba rozpoznal.“
Zdá sa, že po traumatickom zážitku prechádza ľudský systém sebazáchovy do stavu permanentnej ostražitosti, akoby sa mohlo nebezpečenstvo kedykoľvek vrátiť.
(Judith Lewis Hermanová)
Spájame si ho väčšinou s vojakmi, ktorí sa vrátili z bojových misií, napr. v Afganistane.
Trpíte úzkosťou? A trápite sa preto a obviňujete? Ak ste kresťan, nemalo by vám azda stačiť, aby ste si privlastnili Božie zasľúbenia a povzbudenia, zo srdca im uverili a držali sa ich zubami-nechtami? Nie je znakom nevery, keď vyhľadáte lekársku pomoc? Veď Boh je všemocný.
Stonewalling (čítaj stoun-uóling) je
Tieto štyri typy podvedomých, okamžitých, automatických a inštinktívnych reakcií na stresovú/nebezpečnú/záťažovú situáciu alebo hrozbu/traumu nám pomáhajú porozumieť našim pocitom a skúsenostiam. Možno zistíme, že využívame jeden typ reakcie, ktorému sme sa naučili v detstve. Tieto akútne stresové reakcie sú snahou vrátiť sa do stavu pokoja a kontroly, sú to akési „cesty do bezpečia“ a režimy prežitia.
Čo nás v živote motivuje a poháňa?
Americký psychológ Taibi Kahler určil v roku 1975 päť motivátorov – pohoničov:
Je to duševné sebatrýznenie, toxický vír, ktorý nás strháva nadol do čiernej diery beznádeje. Tento typ premýšľania vzniká následkom stresujúcej alebo traumatickej skúsenosti. Nečinne pri ňom sedíme / šoférujeme / prechádzame sa alebo robíme čokoľvek iné a do nemoty „prežúvame“ negatívne myšlienky. Keď to robíme často, stáva sa nám to zlozvykom. A kvári nás stres, strach, panika, neistota, úzkosť a depresia.
Prečo to robíme? Nadmerným premýšľaním sa snažíme mať veci pod kontrolou – lenže márne…
Všetci túžime po tom, aby nám ten druhý rozumel a bol našou spriaznenou dušou. Empatiu vnímame veľmi pozitívne a má na nás dobrý vplyv. Treba však dávať pozor, aby si ju človek nezamieňal so zrkadlením.
Zrkadlíme tomu druhému, čo hovorí a robí. Akoby sme vraveli: „Naozaj ma zaujímaš, chcem byť tvoj priateľ, som z teba paf!“ Vypytujeme sa.