… nielen pre spoluzávislých:
Lebo sme vyrástli v dysfunkčných, závislých alebo inak toxických rodinách, v ktorých nás ovládali a my sme sa tomu podriaďovali. Naše potreby a pocity ignorovali alebo kritizovali. Museli sme nájsť spôsob, ako prežiť, zvládať veci a nadväzovať vzťahy. V prostredí, v ktorom sa nestimulovala osobná moc a sebahodnota sme dospeli k nesprávnemu presvedčeniu, že moc a láska nemôžu existovať spolu – moc preto
Keď sa začíname uzdravovať zo (spolu)závislosti, musíme pouvažovať o hraniciach:
V spoluzávislosti nám nie je dobre. Snažíme sa z nej uzdraviť. Je to zdĺhavý proces, nemal by sa zvrhnúť na horúčkovité odškrtávanie bodov a stres z toho, koľko nám z nich ešte zostáva – môže ich byť oveľa viac než v dolu uvedenom zozname príkladov. Ideme krok za krokom, spoznávame seba a druhých tak ako nikdy predtým. A po rôzne dlhom čase zistíme, že sa cítime a reagujeme inak, že do života nám vstúpila vyrovnanosť a narastá počet dní v ktorých sa cítime dobre.
Naše uzdravenie sa môže prejavovať trebárs takto:
Chcem, čo chcem a chcem to teraz.
Chcem potlačiť momentálne negatívne pocity a bolesť.
Každý asi poznáme človeka, ktorý je veľmi urážlivý – alebo sme to my sami?
Uraziť sa môžeme kvôli tomu, čo ten druhý povie alebo urobí. Dôvod? Myslíme si, že tým k nám bol hrubý a nespravodlivo nás napadol. Zastať sa sám seba je jedna vec – a urážať sa a brať si veci osobne druhá. Umením života je nájsť rovnováhu a silu odísť, keď nastal ten čas. Keď ako rodičia neustále dávame dieťaťu najavo svoje nesúhlas, povzbudzujeme ho k tomu, aby svoje zranenie a hnev dávalo najavo vzburou a sabotovaním sa, čo ho prenasleduje po celý dospelý život. Ak dieťa ustavične kritizujeme, nakoniec reaguje násilne a nahnevano, deštruktívne voči druhým i sebe. Aj deti majú potrebu napraviť si zranenú pýchu, rešpekt a dôstojnosť, keď sú dospelí.
Riešenie urážlivosti môžete spadať pod 4.–7. krok z 12 krokov.
Ospravedlnenie súvisí s 9. krokom z 12:
„Urobili sme priamu nápravu…“
Prečo sa niektorí ľudia nevedia ospravedlniť?
Pre spoluzávislých je typické prehnané ospravedlňovanie sa – a to aj vtedy, keď neurobili nič zlé – alebo preberanie zodpovednosti za problém niekoho iného, ktorý nespôsobili, alebo ktorý bol mimo ich kontroly. Vždy sa chcú totiž druhým zavďačiť a páčiť.
Pre spoluzávislých je typické, že citovo sú akoby „zamrznutí“. Majú problém určiť, čo cítia a autenticky to vyjadriť. Traumatické detstvo s narcistickým alebo závislým rodičom ich naučilo, že vyjadrovať svoje pocity nie je bezpečné a bude mať následky – hnev, kritiku, odsúdenie, odmietnutie alebo zneužívanie. Následkom toho sa cítia nehodní lásky, boja sa chýb a zlyhania. Vzdali sa spontánnosti, zraniteľnosti a potreby byť sami sebou. Prestali veriť, že na ich pocitoch, potrebách a názoroch záleží. Svoje pocity bagatalizujú alebo popierajú – a čo je smutné, odsudzujú ich už sami… Odťahujú sa a nedávajú pocity najavo, prípadne vyjadrujú ich opak:
