Prečo sa niektorí ľudia nikdy neospravedlnia? (článok)

Ospravedlnenie súvisí s 9. krokom z 12:

Urobili sme priamu nápravu…“

Prečo sa niektorí ľudia nevedia ospravedlniť?

  • Sú tvrdohlaví?
  • Pyšní?
  • Alebo nevedia prevziať zodpovednosť za svoje činy?

Dôvody

Dôvodov môže byť viacero:

  • na danom vzťahu nám nezáleží až do tej miery, aby sme sa vystavili nepohode pripustenia chyby a ospravedlnenia sa za ňu.
  • myslíme si, že naše ospravedlnenie nezaváži – daný vzťah je už beztak pošramotený a rozvrátený a nejaké „prepáč“ ho nespasí.
  • naše previnenie je nám ukradnuté.
  • myslíme si, že ak sme urobili niečo zlé, sme zlí ľudia. Nevieme oddeliť svoje činy (vina – to, čo sme urobili) od svojho charakteru (hanba – kto sme). Napr. ak niečo zanedbali, istotne sme od základu sebeckí a nevšímaví. V tomto prípade vnímame hanbu ako oveľa neznesiteľnejšiu, než pocit viny.
  • narcisti trpia nedostatkom empatie a nie sú schopní uznať osobné prešľapy („Ja že som urobil niečo zlé? Nemožné!“). Sú takí zaujatí sami sebou, že ospravedlnenie je u nich menej pravdepodobné. Menej sa ospravedlňujú aj ľudia, ktorí nevedia vnímať veci aj z pohľadu toho druhého („Ako mohlo zraniť tvoje city, keď som ti povedal, že v tých šatách vyzeráš tučná?“) a tí, čo si myslia, že osobnosť človeka je pevne daná a neprispôsobivá.
  • Nemáme istotu, ako zareaguje ten, komu je ospravedlnenie určené. Bojíme sa, že ospravedlnenie dá voľný priechod ďalšej zraniteľnosti, obvineniam a konfliktom.
  • Hrozíme sa blízkosti, ktorá by sa ospravedlnením prehĺbila. Nevidíme, že naopak vzťah sa môže utužiť a zlepšiť.
  • Bojíme sa, že toho druhého stratíme. „Ublížil som ti, ale keby som vykonal nápravu, ešte viac by ti to ublížilo – až tak, že by si odišla.“ Títo ľudia potrebujú byť neustále uisťovaní.
  • Bojíme sa, že nebudeme dokonalí. Ukrývame v sebe strach a neistoty. Možno by stačilo, keby sme si každý deň povedali: „Som len človek.“

Ospravedlnenie – prejav sily alebo slabosti?

V našej západnej kultúre sa ospravedlnenie často vníma ako prejav slabosti. Namiesto toho počujeme: maj ostré lakte, nepodvoľ sa!

Pre niektorých je ospravedlnenie psychologicky ohrozujúce, vystavujú sa ním pocitom hanby za to, že niekomu ublížili. Majú taký slabý pocit sebahodnoty a také krehké ego a identitu, že ospravedlnenie je pre nich prisilné sústo.

Ospravedlnenie je peklom pre sebahodnotenie a vnímanie seba samého ako slušného, láskavého, citlivého a morálneho človeka a dobrého partnera. A tak sa vyhovárajú na okolnosti, popierajú fakty, prípadne zaútočia. Toto však nie je prejav psychologickej sily, ale slabosti. Človek musí mať silnú a stabilnú sebaúctu, aby sa ospravedlnil a aby sa pritom nezrútili krehké múry okolo jeho ega. Týmto činom prejavuje tomu druhému úctu.

Čo ak sa bojím ospravedlniť?

Pomôcť by mohlo cvičenie: napíšme si, aké hodnoty sú pre nás dôležité. Spravodlivosť, súcit, láska… Ak sami seba vnímame ako slušného človeka, nemôžeme byť ľahostajní k bolesti toho druhého alebo k rozbitému vzťahu – môžeme pochopiť, čo nám bráni povedať „prepáč“ v konkrétnej situácii. Môžeme začať vnímať príležitosť na zmenu kurzu a začať sa uzdravovať.

Naša reakcia na neospravedlnenie sa previnilca

Človek, ktorý sa neospravedlní, nás môže privádzať do zúrivosti a snažíme sa ho prehádať, lebo veď máme pravdu! A akej odpovede sa nám môže dostať? „Prečo všetko komplikuješ a otravuješ mi život?!

Namiesto hnevu je lepšie pokojne vyjadriť svoje stanovisko a stiahnuť sa z hádky. A keď sa previnilec upokojí a už sa necíti ohrozený, môžeme začať hľadať nejaké známky kajúcnosti: Je k nám následne prehnane starostlivý a pozorný? Ak áno, tak to je jeho spôsob nápravy vecí bez toho, aby bolo ohrozené jeho ego. Daným úsilím sa snaží mať zo seba dobrý pocit.

Pod tvrdou škrupinou sa môže ukrývať veľká zraniteľnosť.

Ak je nám ten človek blízky, môžeme byť empatickí a súcitní.

Ak sa s dotyčným nestretávame často, môžeme minimalizovať kontakt. Stanoviť hranice, nepustiť ho blízko k tým kľúčovým veciam, na ktorých nám záleží, aby nás nemohol znepokojovať a vytáčať.

Prijatie

Treba skúsiť zmieriť sa s tým, že tí ľudia sú takí: akceptovať ich správanie, nech je akokoľvek otravné a uvedomiť si, že z psychologického hľadiska jednoducho nie sú schopní  ospravedlniť sa – a nezmenia sa. Keď ich prijmeme takých, akí sú, pomôže nám to zbaviť sa pocitov frustrácie, hnevu a ublíženia.

Prijatie je pre neospravedlňovačov veľká vec. Môžeme im pomôcť tým, že im dáme najavo, že ich máme radi. Jemne im môžeme pripomenúť, že robiť chyby je ľudské, a každému sa občas „zadarí“ aj klamstvo.

Ak budú vedieť, že im za ich omyl nevynadáme, možno budú ochotnejší pripustiť, že sa previnili.


⇒ Mohlo by Vás zaujímať: