Psychoterapeut podľa môjho gusta? (zamyslenie)

Niekedy sa smejeme Američanom, vraj na každý problém majú každý svojho psychoterapeuta, ale faktom je, že psychoterapia je (nielen) pri probléme spoluzávislosti veľmi užitočná.

Vyrastala som v rodine alkoholika a od malička som vedela, že mám nejaký problém, len som ho nevedela pomenovať. Nejaký čas som chodila k „všeobecnej“ psychologičke. Keď to spätne zhodnotím, musím povedať, že napriek jej snahe som sa v danej oblasti nikam neposunula. Potom som sa od kamarátky dozvedela, že existuje niečo také ako spoluzávislosť a keď som si o tom prečítala knihu Dospelé deti alkoholikov, vedela som už hľadať cielenejšie. Problém bol však v nedostatku takých psychoterapeutov, ktorí sa spoluzávislosti rozumejú – teda minimálne som o nich vo svojom okolí nevedela. Tak som skúsila dve terapeutické skupiny v dvoch mestách a po pár stretnutiach som nakoniec k jednej špecializovanej psychoterapeutke začala chodiť a veľmi mi pomohla.

Teraz by som sa chcela dotknúť problému výberu „vhodného“ terapeuta pre konkrétneho človeka. Sme totiž povahovo rozdielni. Keď som sa rozprávala so známou ohľadom psychoterapeutky, prekvapene vydýchla: „Ty si chodila k nej? Ale veď ona ja taká ***á.“ (Hviezdičky neoznačujú nič vulgárne, len opisné prídavné meno.) Prekvapilo ma to, ja ju tak totiž vôbec nevnímam. Tak som sa jej spýtala: „A ty si chodila ku komu?“ To zase prekvapilo mňa: „Vážne? No, mne ona pripadá veľmi ***á, ja by som pri nej nebola schopná otvoriť sa a byť zraniteľná.“ Teraz nikoho po ľudskej stránke nesúdim, chcem len na príklade zo života ukázať, že tak ako v bežnom živote nám nie každý „sadne“, rovnako nám nemusí sadnúť každý psychoterapeut. A nie je hanbou prejsť k inému, keď zistíme, že ten, ku ktorému sme začali chodiť nám nesedí.

Kdesi som čítala, že sa môže stať, keď narcista začne chodiť k psychoterapeutovi kvôli depresii a tomu sa podarí po pár sedeniach dvihnúť mu náladu a sebavedomie, tak narcistovi sa začne preháňať hlavou, prečo vlastne chodí k takému „niktošovi“, čo mu nie je roven – a prestane chodiť. No, aj terapeuti to majú s nami ťažké :-D.

Individuálky by mohli byť prípravou na chodenie do terapeutických skupín.

Uvedomila som si ešte jednu vec: aká reťaz ľudí sa spojila, aby som sa dostala až k psychoterapeutke, ktorá mi pomohla:

  • kamarátka mi dala knihu,
  • jej mama ma vzala na stretnutie v jednom meste,
  • vedúca tej skupiny ma brávala autom na stretnutia do iného mesta,
  • ďalšia známa ma vzala na jedno stretnutie do ďalšieho mesta, dala mi knihu a kontakt na psychoterapeutku v mojom meste,
  • psychoterapeutka ma prijala za klientku.

Ďakujem im všetkým a Bohu, že sa mi dostalo pomoci v zmysle 12. kroku: „Daj to ďalej,“ aby som teraz mohla podávať pomocnú ruku ďalej pomocou tohto blogu.

⇒ Mohlo by Vás zaujímať: