MILOSŤ PRE DRUHÝCH
„Dobrý deň, môžem ju pohladkať? Nepohryzie ma?“ prihovorila som sa staršiemu pánovi, ktorý viedol na vôdzke bielo-čiernu čivavku s chvostíkom ako veverička. Zamyslel sa, a potom nie celkom presvedčivo mykol plecom: „Veď skúste.“ Skúsila som – a pes mi skoro odhryzol prst. Prudko som sa vystrela, pozrela som sa na pána a ten bez mihnutia oka lakonicky skonštatoval: „Tak vidíte.“ A bolo vymaľované :-).
Od našich blížnych sa môžeme dočkať všeličoho: situácií humorných, ale i smutných, takých, ktoré nás vytočia do nepríčetna, alebo naopak potešia do siedmeho neba. A priznajme si, že oni od nás práve tak. Pri niektorých už zväčša vieme, čo môžeme čakať (a oni pri nás), ale stále je tu priestor na prekvapenia a na to, aby sme popri spravodlivosti a férovosti mysleli aj na milosť – lebo my ju tiež potrebujeme. Samotná spravodlivosť alebo samotná milosť, oddelene od seba – to sú dva svety, v ktorých by sa nám zrejme ťažko žilo.
MILOSŤ PRE SEBA
Milosť spôsobuje, že túžime po štruktúre, pod vplyvom pravdy zatúžime po láske. … Všetci máme do istej miery skúsenosti s obidvoma bohmi – milujúcim, podľa ktorého je všetko možné, a tým tvrdým, pri ktorom človeku nič neprejde. … Pravda bez milosti je súd. Posiela vás rovno do pekla – doslova a celkom reálne. Milosť bez pravdy nevedie k úspešnému životu, ale k svojvôli.
Milosť a pravda sú uzdravujúcou kombináciou, lebo sa zaoberajú jednou z hlavných prekážok rastu: vinou. Pocity viny a hanby nás často posielajú do úkrytu. Ak sa musíme skrývať, nemôžeme získať pomoc pre svoje potreby a zranenia. Keď príde milosť a povie, že za to, kým skutočne sme, nie sme odsúdení, je možné začať vinu riešiť a môžeme sa začať uzdravovať.
Vina sa pýta: Čo zlé som urobil?
Hanba sa pýta: Kto som?
„Niekedy cirkev podporuje naše sklony k skrývaniu sa. Môj priateľ sa prestal schovávať, až keď sa pridal k skupine Anonymných alkoholikov. Keď sa dostal do prostredia, v ktorom sa nemusel hanbiť za svoje neúspechy a kde mu boli jeho hriechy odpustené, začala milosť a pravda v jeho živote pôsobiť.
Je zaujímavé porovnať zákonnícku cirkev a skupinu AA. V takom type cirkvi je kultúrne neprijateľné mať problémy. V skupine AA je kultúrne neprijateľné byť dokonalý: tomu sa hovorí popieranie. V tom prvom zoskupení ľudia síce vyzerajú lepšie, ale je im horšie, kým v tom druhom vyzerajú horšie, ale darí sa im lepšie. Samozrejme, že existujú dobré cirkvi a slabé skupiny AA, ale kvôli nedostatku milosti a pravdy v niektorých cirkevných spoločenstvách musia ísť kresťania niekedy hľadať uzdravenie inde.“
Dr. Henry Cloud: Změna přináší uzdravení. Praha, Návrat domů 2000. Úryvky z kapitoly Milosť a pravda.)
Sme vďační za ľudí, ktorí nás rozosmievajú, vylúdia úsmev na tvári, podajú pomocnú ruku alebo nás obdaria svojím časom, vypočujú alebo prinesú darček. Za ľudí, ktorí nás prijímajú. Túžime po prijatí, my i tí druhí.
Každá skúsenosť s milosťou dáva človeku novú odvahu otvárať sa a konať. Duchovný rast je tak napokon možný aj v tej najťažšej situácii človeka.
(Ján Halama v úvode ku knihe Gerald G. May: Závislosť a milosť. Láska a spiritualita v uzdravovaní závislostí. Nitra 2014. S. 9.)
Svet nie je čierno-biely, ale farebný, a čierno-biele myslenie nás okráda o jemné nuansy života. A hoci by sme sa tých odtieňov smerom k čiernej radi vzdali, musíme im čeliť. A oddychujeme a tešíme sa pri tých žltých, modrých, oranžových…
Psychiater a psychoterapeut Radkin Honzák povedal, že „pekných vecí je naozaj málo a treba sa naučiť vyberať ich ako hrozienka z vianočky“. Snažíme sa uzdraviť po citovej stránke, keď nám ublížia, ale taký je život. Raz sme hore, raz dolu. No keď sa zameriavame na rast, tých dobrých dní pribúda. A popri pravde a hraniciach sa učíme aj milosti a odpúšťaniu.
.