Bola som na jednej viacdennej pobytovej akcii. Všetci sme sa tam poznali a bolo fajn. A potom sa väčšina kamsi vybrala. Lenka (zmenila som meno) išla medzi poslednými a volala ma, aby som šla tiež. Daná činnosť ma nelákala a tiež som si chcela osamote dobiť baterky, tak som odmietla a stručne jej to vysvetlila.
Keď som jej však opakovane povedala Nie a ona stále naliehala, vypenila som: „To snáď nie je možné! Keď je tuto XY hnusná a povie Nie, všetci to akceptujú. Keď poviem Nie ja, stále naliehajú. To musím byť tiež hnusná, aby moje Nie rešpektovali?!“ Chúďa Lenka sa hneď začala ospravedlňovať, že ona to tak nemyslela. Zahanbila som sa. Chcela mi – podľa nej – dobre a nemyslela to zle. Rozišli sme sa v dobrom a v pohode, chcem tým len ilustrovať, že záleží na tom, ako svoje Nie povieme.
Ako teda hovoriť Nie?
Vraj to má byť
- mierne,
- rozhodne,
- pevne,
- ohľaduplne,
- pokojne,
- vyrovnane,
- konštruktívne,
- sebaisto,
- dôsledne,
- neústupne,
- vľúdne a
- citlivo.
Dá sa tu využiť metóda pokazenej gramofónovej platne (keď bola poškriabaná a preskakovala na nej ihla, hrala stále to isté, rovnako my stále opakujeme svoju odpoveď). Cieľom nie je zúrivo kričať a byť agresívny, aby bola naša argumentácia presvedčivejšia.
Zdôvodnenie nášho Nie
Môže byť
- dlhšie,
- stručné alebo
- žiadne,
podľa podľa nášho uváženia a toho, v akom vzťahu sme s dotyčnou osobou.
Každý si musíme nájsť svoj vlastný prirodzený spôsob, ako sa medzi druhými presadíme. Môžeme si vytvoriť návyk, že keď niekto začne kričať a nadávať a tlačiť nás do niečoho, čo nechceme, tak nebudeme hneď reagovať, ale zamyslíme sa nad tým, čo sa to vlastne práve deje. Dá sa tu využiť aj technika psychoterapeuta Rossa Rosenberga „Pozoruj, neabsorbuj“, keď sa do scény pred sebou emocionálne nezapájame.
–> Prečítajte si:
- Hovoriť NIE (zamyslenie)
- Hovoriť „nie“ (citáty)