Urážlivosť – čo s ňou? (článok)

Každý asi poznáme človeka, ktorý je veľmi urážlivý – alebo sme to my sami?

Uraziť sa môžeme kvôli tomu, čo ten druhý povie alebo urobí. Dôvod? Myslíme si, že tým k nám bol hrubý a nespravodlivo nás napadol. Zastať sa sám seba je jedna vec – a urážať sa a brať si veci osobne druhá. Umením života je nájsť rovnováhu a silu odísť, keď nastal ten čas. Keď ako rodičia neustále dávame dieťaťu najavo svoje nesúhlas, povzbudzujeme ho k tomu, aby svoje zranenie a hnev dávalo najavo vzburou a sabotovaním sa, čo ho prenasleduje po celý dospelý život. Ak dieťa ustavične kritizujeme, nakoniec reaguje násilne a nahnevano, deštruktívne voči druhým i sebe. Aj deti majú potrebu napraviť si zranenú pýchu, rešpekt a dôstojnosť, keď sú dospelí.

Riešenie urážlivosti môžete spadať pod 4.–7. krok z 12 krokov.

SAMODIAGNOSTIKA 

  • Vybuchujeme nad maličkosťami?
  • Vravia nám druhí, že robíme z komára somára?
  • Chápeme často veci nesprávne?
  • Majú druhí pocit, že musia okolo nás chodiť po špičkách, aby nás nerozčúlili?

POCITY

Ak áno a niekto nám „stupí na otlak“, vyvolá to kopu kontraproduktívnych negatívnych emócií – sme

  • podráždení, rozčúlení, nahnevaní, zúriví alebo rozhorčení. Alebo
    .
  • zranení, ublížení, menejcenní, ponížení, zmätení, využití.
    .
  • Máme pocit, že na nás hľadeli zvrchu, ľutovali nás, skritizovali, obvinili, pokarhali, diskriminovali, ignorovali, prehliadli, opomenuli, odmietli, správali sa k nám ako k veci, šikanovali, zhodili, pokladali za hlúpych, zbytočných, bezvýznamných, nemravných, nespoľahlivých, podvádzajúcich, nedbanlivých, sebeckých….

Sami sebe tak spôsobujeme vnútorné utrpenie. Tieto pocity môžu byť niekedy oprávnené, ale nie vždy je múdre uraziť sa.

KORENE URÁŽLIVOSTI / VZŤAHOVAČNOSTI

Urážlivosť pramení z pocitu, že s nami nezaobchádzali spravodlivo, nedocenili nás. Dotklo sa nás to, naše ego je pod tlakom.

To, ako vnímame seba, má do činenia s naším presvedčením o tom, ako nás vnímajú druhí. V detstve sme uznanie získavali z toho, ako si nás cenila rodina. Tam majú korene pochybnosti o sebe a vynárajú sa v prítomnosti, keď niekto spochybní naše schopnosti, hodnotu alebo česť. A tak je naša reakcia na súčasné udalosti prehnaná, neprimeraná, lebo sme si nevyriešili svoju minulosť. Sme nastavení na to, aby sme si brali veci osobne a hoci sme už dospelí, nevieme objektívnejšie vyhodnotiť okolnosti. Keď je ohrozené naše ego, nevieme si pomôcť a v záujme sebaochrany „vyletíme“. Bránime sa odušu.

Ak nás rodičia v detstve nadmieru kritizovali, potrebujeme porozumieť tomu detstvu a zraneniam, ktoré sme utŕžili, a vplyvom, aké to na nás zanechalo. A rozvíjať zručnosti, ktoré potrebujeme, aby sme sa uzdravili z tej bolesti. Autoritárski rodičia sú odhodlaní vychovávať svoje dieťa diktátorsky, mať ho pod kontrolou, čo si vyberie daň na krehkej a často citlivej duši dieťaťa. Táto kritika pokriví svetonáhľad dieťaťa a vyvinie sa uňho správanie, ktoré ho sprevádza po celý dospelý život. Dieťa sa cíti utlačené, čo vyvoláva hnev a negatívne emócie. V detstve si vytvárame názor na seba na základe názorov našich rodičov .Neustále skľučujúce reakcie od rodičov alebo ich vyjadrenie „sklamania“ môže vyústiť do pocitov odmietnutia, opustenia, beznádeje a dokonca miernej depresie. Tie pocity sa nedajú zniesť. Keď v nich uviazneme, mlátime okolo seba s odvetným hnevom. Čím častejšie sa opakuje tento cyklus kritiky a výbušného hnevu, tým ničivejšie dopady to má na rodinné putá i samotné dieťa. Pri potrestaní sa dieťa od opatrovníka ešte viac odťahuje – a tak rodič nemá žiadnu možnosť vplývať na dieťa blahodarne. Podľa výskumu vychovajú rodičia s prísnym autoritárskym štýlom výchovy deti s nižšou sebaúctou a horším správaním než majú tie deti, ktoré boli kontrolované a kritizované menej často. Tiež môžu samé šikanovať. Namiesto toho, aby bolo dieťa zaháňané do kúta, kde si volí závislosti a sex, aby zaplnilo dieru typu „nikdy nie som dosť dobrý/á“, potrebuje lásku a pochopenie.

NEGATÍVNE VPLYVY URÁŽLIVOSTI

Ak sa urážame a berieme si veci osobne stále, môže to vážne narušiť naše vzťahy a život. Odcudzujeme sa druhým, sabotujeme sami seba. Od druhých očakávame, že budú zdrojmi nášho šťastia, bezpečnosti a istoty, naplnenia našich potrieb, potvrdenia našich názorov a ega – lenže takto sa vzdávame svojej moci a dávame ju druhým. Ak dovolíme, aby názor druhého ovplyvnil naše sebavnímanie, súčasne tým spochybňuje to, kým sme a čomu veríme. Cítime sa nenaplnení a bez nádeje.

AKO SA NEURÁŽAŤ

Keď niekto stlačí naše spúšťače, potrebujeme sa naučiť nereagovať hneď na svoje pocity, poodstúpiť a zvážiť fakty. Otvorene, čestne a odvážne prijať svoje pocity a zistiť, z čoho pramenia. Možno reagujeme na malú urážku, lebo nám podvedome pripomenula nevyriešenú traumu z minulosti.

Bez ohľadu na to, či nás ten druhý chcel alebo nechcel uraziť, potrebujeme sa naučiť pokojne, odvážne a súcitne zvládať také situácie spôsobom, ktorý neskôr neoľutujeme. To my máme rozhodovať o tom, aká je naša hodnota, nikto iný.

  1. Nesúďme druhého, že mal zlý úmysel. Nedomýšľajme si zlé zámery, možno sú len v našej hlave. Možno nám niekto ublížil a tak je pre nás ľahké vidieť v druhých len to najhoršie. Čím väčšiu traumu sme prežili v minulosti, tým väčšie sú naše predsudky. Neunáhlime sa v záveroch a zastavme sa, kým sa nevytočíme do emocionálnej hystérie. Buďme sami pred sebou v strehu, ak vieme, že máme sklon k nedôverčivosti.
    .
  2. Skôr než sa dáme uniesť hanlivými závermi, porozmýšľajme, či naša reakcia nie je prehnaná. Nerobíme predsa len z komára somára? Hoci sa nám nejaká reakcia aj zdá oprávnená, neznamená to, že taká naozaj je. Naše pocity sú skutočné, vnemy až tak nie. Položme si otázku, na čo vlastne reagujeme a či by sme tú istú reakciu nepovažovali za prehnanú u niekoho iného. Skúsme sa sami sebe súcitne prihovoriť a uistiť sa, že hoci nás nepochopili, neprávom skritizovali alebo falošne obvinili, stále sme v poriadku. Sme dospelí, ktorí vedia, kto sú a čo chcú od života. Buďme k sebe čestní a priznajme, keď zareagujeme prehnane.
    .
  3. Ak nás ten človek jasne neurazil, nediskriminoval alebo nám neublížil už v minulosti, dajme mu právo na pochybnosť a nepripisujme mu zlomyseľné úmysly. Väčšina ľudí nemá za cieľ vyvolávať v druhých zlý pocit. Možno sa len zle vyjadrili.
    .
  4. Ak nás skritizovali, nebola to konštruktívna kritika? Urazili by nás tie slová, keby ich vyslovil niekto iný? Ak budeme všetkej kritike odolávať a neučiť sa aj od svojich nepriateľov, namiesto toho, aby ste sa lepšili, prekonávali svoje obmedzenia a slabosti, nič nám to neprospeje. Negatívna spätná väzba nám pomôže rásť a ďalej rozvíjať svoje zručnosti, chápanie alebo súcit. Cez rozpoznávanie a uznávanie svojich slabostí sa môžeme prebojovať k svojim silným stránkam.
    .
  5. Skúsme sa oslobodiť od svojich úzkostných neistôt a pozrieť sa na danú situáciu z iného uhla pohľadu.
    .
  6. Zhlboka sa nadýchnime a uvoľnime. Zastavme sa a napočítajme do 10. Aj ten druhý je len človek, zlomený a krvácajúci tak ako my. Emocionálne sa odpojme od pociťovanej provokácie, bez ohľadu, na to, čo je na situácii správne a čo nesprávne, a odíďme – poznajme v tomto svoje limity. Život je desaťročia trvajúca občianska vojna, nie búrka v hrnci. Nie sme príliš sebastrední? Naša spravodlivosť a perspektíva nie je vždy najdôležitejšia. Nie sme stredom vesmíru, svet sa netočí len okolo nás a život nie je vždy fér. Niekedy sa nám neospravedlnia a inokedy nedostaneme šancu povedať svoju stránku príbehu. Ten druhý to možno tak nemyslel, ako to vyznelo. Nevyviera náš zlý pocit skôr z niečoho v našom vnútri? A ak je ten druhý opitý, v zlej nálade alebo podráždený, na jeho nezdvorilosť treba hľadieť s odstupom a nebrať si ju osobne. Stojí daný boj za to, aby sme ho bojovali? Alebo je lepšie odísť a odpojiť sa od následkov, keď nemôžeme nič zmeniť?
    .
  7. Cvičme sa vo vyrovnanosti a pokoji mysle pomocou modlitby, meditácie, písania denníka alebo len stíšenia sa pri šálke čaju. Vyhraďme si pokojný čas pre seba. Začneme lepšie rozumieť sami sebe. Povznesie nás to nad negatívne pocity, spúšťače zachytíme skôr, než sa spustia a premôžu nás. Upokojíme sa, keď ste zraniteľní a zranení.
    .
  8. Nezačali sme s urážkami ako prví? Možno sme si to ani nevšimli, keď sme boli takí zameraní na seba a na to, aby nás ocenili. Preverme si to. Možno sa ospravedlniť musíme my.
    .
  9. Nie sme stále v strehu a nevyhľadávame veci, ktoré by nás mohli uraziť? Udržiavame sa tak v stave ustavičného napätia a stresu a živíme pochybnosti o sebe. Zamerajme sa radšej na svoje zlyhania a ich nápravu, nech na vyhľadávanie chýb u druhých. Niektorí ľudia sa radi hádajú, neznižujme sa k reakciám na ich potrebu konfrontácie. Zbavme sa návyku a potreby ustavične prežívať drámu.
    .
  10. Znížme svoje očakávania pre druhých a seba. Tí druhí možno nie sú takí empatickí, citliví alebo vnímaví, ako by sme si priali. Možno im chýba ohľaduplnosť a láskavosť. Nesnažme sa ich napasovať do svojich noriem, ktoré nie sú schopní splniť. Perfekcionisti bývajú frustrovaní, lebo druhí nenapĺňajú ich ideály. Znížená latka nás ušetrí kopy domnelých urážok, necitlivosti alebo nedbalosti. Budeme šťastnejší a pokojnejší. No predpokladom je, že budeme láskavejší k sebe a budeme sa prijímať – aj so všetkými zápormi. Doprajme sebe i druhým možnosť robiť chyby a prejavovať súcit. Sme ľudia, ktorí robia chyby a prešľapy. Vyhneme sa tak mnohým sklamaniam.
    .
  11. Nemusíme byť v strede života každého a všetkého. Odpojme sa. Vnímajme veci také, aké sú: trochu dobré a trochu zlé, a zmiešané. Keď má niekto zlú náladu, nie je to o nás. Ani to, že šéf bol dnes ráno namrzený. Každý má právo na svoj názor, tak ako my na svoj. Prestaňme sa toľko trápiť kvôli názorom druhých.
    .
  12. Buďme pokorní. Vtedy môžeme čestne analyzovať svoje činy, pozrieť sa na ne a pochopiť ich, aké sú. Pokora nie je sebabičovanie, ale pochopenie a súcit. Vedomie, že robíme to najlepšie, čo vieme, s tou batožinou, ktorú nesieme. Čestne a občas tvrdo sa pozrime na seba a svoje reakcie, ale nie tak, aby nám zomdlelo srdce. Táto bolesť je priateľom nášho pokoja, vyrovnanosti, sebaovládania a šťastia.

LIEK NA URÁŽLIVOSŤ

Proti urážlivosti pomáha, keď si zlepšíme sebavedomie a sebaúctu. Necitlivosť druhých sa tak od nás odrazí. A ak v ich slovách nájdeme zrnko pravdy, nadobudnutá vnútorná sila nám pomôže – bez toho, aby sme sa bránili – zlepšiť svoje vlastné správanie.

Vysoká sebaúcta môže chrániť človeka
pred pocitom urážky a ním vyvolanými
negatívnymi emóciami
.“
(Poggi D’Errico)

Skúsme sa uznávať napriek možnej kritike druhých. Môžeme sa tak stať imúnnymi voči tomu, čo by nám kedysi poškodilo sebavedomie a vzťahy. Zvážme výhody nereaktívneho postoja voči druhým a nebojme sa ho uplatňovať.

Pokora a čestný pohľad na seba a dôvody, prečo reagujeme tak ako reagujeme nás naučí vzdať sa toho, čo nám už neslúži. Môžeme stanoviť hranice, prijímať sa a uvedomovať si svoje vnemy. Život nie je vždy fér, ani pod našou kontrolou. Nedovoľme urážlivosti, aby sa nám zahniezdila v srdci. Len vy sami môžete dať druhým moc, aby vás urazili – radšej si ju ponechajte pre seba.

Joyce Meyer: Urážlivosť (2 videoprednášky)

.. 25:46

.. 23:37

⇒ Mohlo by Vás zaujímať: