Neberte si veci osobne alias Domýšľanie (zamyslenie)

od autora:

Naozaj sa snažím nebrať si veci osobne. Ale nedávno sa mi „podarilo“ v tomto smere zahviezdiť v negatívnom zmysle slova. Sama pred sebou sa za to neskutočne hanbím a dúfam, že mi to bude na veeeeľmi dlhú dobu veľkým poučením, keby som zase chcela domýšľať veci….

V ten deň som zazrela jednu pani, išla so psom a za ruku viedla dievčatko. Vždy, keď sme sa stretli, príjemne sme sa porozprávali, rozpovedala mi svoje zážitky ako opatrovateľka a tak. Tentoraz rýchlo pozrela preč, tvárila sa, že ma nevidí a zašla za činžiak. Dotklo sa ma to a zamrzelo a pomyslela som si niečo nepekné. Ubehlo pár dní a dozvedela som sa, že jej nečakane po rýchlom priebehu choroby zomrela mladá dcéra, to dievčatko bola jej vnučka a práve zariaďovala pohreb… Vtedy sa mi vyhla, lebo iste nemala náladu na debaty a moju otázku: „Ako sa máte?“, lebo to príliš bolelo…

– – –
Nevytvárať si domnienky a pýtať sa, ako sa veci naozaj majú, je zdravý prístup. Ale z pohľadu nás, spoluzávislých, to často nestačí. Sme zvyknutí žiť v prostredí, kde sa pravda ohýba, zatajuje alebo popiera. Napr. závislí ľudia často klamú – nie preto, že by boli zlí, ale preto, že ich správanie ovláda závislosť. V takomto prostredí sa pýtanie nemusí rovnať poznaniu pravdy. A keď opakovane nedostávame pravdivé odpovede, naša dôvera sa rozpadáva. Vzniká pocit, že jediné, čo nám ostáva, je domýšľať si – aj keď nás to vyčerpáva a zraňuje.
Spoluzávislosť je adaptácia – spôsob prežitia v chaose, kde sú hranice, pravda a dôvera porušené. Domnienky a kontrola často vznikajú ako obranné stratégie, ktorými sa snažíme zvládnuť neistotu, klamstvá a emocionálnu nestálosť. Pravda je, že v prostredí závislosti je ťažké rozlíšiť, čo je skutočné a čo nie – a ešte ťažšie je cítiť sa bezpečne.
V procese uzdravovania však postupne začíname budovať dôveru – nie v druhého človeka, ktorý ešte môže byť v závislosti, ale v seba. V našu intuíciu, v naše právo pýtať sa, ale aj v právo neuspokojiť sa s nejasnosťou alebo zavádzaním. Učíme sa, že aj keď iní klamú, my nemusíme klamať sebe. Učíme sa dôverovať svojim pocitom a stanovovať zdravé hranice – nie preto, že máme zaručenú pravdu zvonku, ale preto, že si zaslúžime vnútorný pokoj a jasnosť.
Nie, pýtať sa nestačí – ale je to krok. A my sa učíme kráčať ďalej, aj keď odpovede nie sú vždy jasné.

Neberte si veci OSOBNE

Hrubosť druhého nie je o tebe, zrejme je to odraz jeho vlastných problémov.

Polož si otázku, čo iné by mohla znamenať tá poznámka alebo správanie?
Napr. ak sa niekto neusmeje alebo nepozdraví, možno je plachý.

Poznámky alebo kritiku prijímaj konštruktívne.
Spýtaj sa sám seba, či je na tom niečo pravdy a v čom by si sa mohol poučiť.

Pozri sa na to z iného uhla pohľadu. Ako by vnímal situáciu nezaujatý človek zvonku?

Nemôžeš vyhovieť každému.

To, kým si, neurčujú tvoje chyby alebo kritika od druhých.

Tvoja sebahodnota závisí od teba, nie od toho, čo o tebe hovoria druhí.

—

DOMNIENKY SPOLUZÁVISLÉHO/EJ

Hovoríš si:
—
Ak poviem nie,
nahneváš sa.
—
Aby som bola milovaná,
musím byť taká,
akou ma chceš mať.
—
Keby si sa zmenila,
všetko by bolo skvelé.
—
Nemôžem ťa opustiť,
nikto iný ma nebude chcieť.
—
Nemôžem požiadať o to,
čo chcem – to by bolo sebecké.
—
Musím sa vzdať sám seba,
aby sme mohli byť šťastní.
—
Keď si naštvaný,
určite som ja urobila niečo zlé.

⇒ Mohlo by Vás zaujímať: