Prepáč, že som… alebo Spravil(a) som vôbec niečo zlé?

Pre spoluzávislých je typické prehnané ospravedlňovanie sa – aj vtedy, keď človek neurobil nič zlé, alebo preberanie zodpovednosti za problém niekoho iného, ktorý sme nespôsobili alebo ktorý bol mimo našej kontroly. Vždy sa chcú totiž druhým zavďačiť a páčiť.

Dôvody. Prečo to robíme?

  1. Snaha zapáčiť sa ľuďom a vyhovieť im, byť vnímaný ako ohľaduplný a zdvorilý. Jednoducho nechcete druhých nahnevať alebo sklamať.
  2. Nízka sebaúcta – čo ak predsa len robím niečo zle, spôsobujem iba problémy, som nerozumný, žiadam priveľa…?
  3. Perfekcionizmus. Stanovili ste si pre seba takú vysokú latku, že po ňu nedočiahnete. Stále sa cítite nedostatoční a ospravedlňujete sa za každú banalitu, ktorú ste urobili nedokonale.
  4. Cítite sa nesvoj a neisto a neviete, čo máte urobiť alebo povedať – a z ospravedlnenia máte dobrý pocit vy alebo tí druhí.
  5. Cítite zodpovednosť za chyby alebo nevhodné správanie druhých, napríklad člena rodiny. Lenže nie za činy toho druhého ste zodpovední. Ak sa ospravedlňujete zaňho (príp. za ňu), naďalej umožňujete jeho problematické správanie, lebo ste ho „vytiahli z kaše“. Umožňujete jeho závislosť, zlé duševné zdravie, nezrelosť, nezodpovednosť a nedosahovanie toho, čo by dosiahnuť mohol. Riešime zaňho to, čo by mal – a môže – riešiť sám. Akoby sme mu vraveli: „Myslím si, že si prislabý a nie dosť silný/schopný zvládnuť to sám, a tak to urobím za teba.“ Ničí to jeho sebaúctu a sebahodnotu.
  6. Je to zlozvyk. Ak sa vy sami prehnane ospravedlňujete už dlho alebo to vidíte u niekoho iného, môžete to začať robiť podvedome, akosi automaticky, už na to ani nemyslíte. Americký psychoterapeut Ross Rosenberg zaviedol pre svojich klientov (ktorých nenazýva spoluzávislí, ale označuje ich podľa neho trefnejším termínom ľudia s deficitom sebalásky) tzv. „sorry“ pohár, do ktorého vhodia mincu pri každom nadbytočnom ospravedlnení, aby si začali tento sklon u seba všímať.
  7. Chcete zachovať pokoj v danej situácii, vyhnúť sa nesúhlasu a konfrontácii. Treba si však uvedomiť, že nie sme zodpovední za to, ako sa druhí cítia – sme zodpovední voči nim, nie za ich pocity, s tými sa musia vysporiadať sami.
  8. Dúfate, že veci sa tak vrátia do normálu.

Ľudia v toxických vzťahoch robia na počudovanie všetko možné, aby ich udržali nažive, aj keď to znamená, že napríklad narcistovi dovoľujú, aby ich ponižoval a prekračoval všetky hranice slušného správania. Ospravedlňujú sa znovu a znovu, hoci na to nie je najmenší dôvod, veď to oni sú tí zanedbávaní a šikanovaní. Chcú sa vyhnúť konfliktu a nenaštvať narcistu, ktorý sa na nich vyrúti s otázkou: „A čo odo mňa vlastne chceš? Čo s tým mám akože robiť?“ Narcisti sú majstri v presúvaní viny na svoju nevinnú obeť , do pozície ublíženej obete sa stavajú sami. Spoluzávislí sa boja nahnevaných ľudí, a tak urobia všetko preto, aby druhú stranu uchlácholili a konflikt zahnali. Postupom času sa naučia ponižovať sa, prežívať svoje dni s pocitom ľútosti a prijímania viny za všetko (pričom sa neprivinili ničím). Podvedome začínajú akceptovať, že vzťah bude fungovať len vtedy, keď budú preberať zodpovednosť za všetko, čo sa pokazí – lebo od narcistu ľútosť a prevzatie zodpovednosti za jeho chyby a správanie v žiadnom prípade očakávať nemožno.  A tak narcista zisťuje, že sa môže správať bezohľadne a prejde mu to a vzťah bude napriek všetkému pokračovať. Spoluzávislí márne žiadajú napríklad najzákladnejšie a najbežnejšie veci (trebárs aby sa s nimi zaobchádzalo aspoň s minimom ohľaduplnosti a rešpektu), alebo vyjadrujú nespokojnosť, frustráciu a smútok. Nie je im dovolené vyjadriť svoje pocity a túžby, ktoré sú načisto oprávnené.

Úryvky z knihy Tara Westoverová: Vzdelaná (Tatran 2021. 1. vyd. Preklad Daniela Šinková; zvýraznenie tučným písmom je moje):

ss. 112-113:

Raz sa (Shawn) vrátil domov neskoro večer a v čudnej nálade. … Zviezol sa vedľa mňa: „Dones mi pohár vody.“

„Čo máš zlomenú nohu?“ spýtala som sa.

„Dones mi ho, lebo ťa zajtra neodveziem do mesta.“

Doniesla som mu vodu. Keď som mu ju podávala, uškrnul sa a bez rozmyslu si celý pohár vylial na hlavu. Vyšla som na chodbu a už som bola takmer vo svojej izbe, keď ma chytil.

Ospravedlň sa,“ prikázal. Z nosa na tričko mu kvapkala voda.

„Nie.“

Zdrapil ma za vlasy, za poriadny chumáč, pri korienkoch, aby mohol vyvinúť väčší tlak, a dovliekol ma do kúpeľne. Šmátrala som po dverách a podarilo sa mi zachytiť rámu, ale zdvihol ma zo zeme, ruky mi pritisol tesne k telu a hlavu mi strčil do záchodovej misy. „Ospravedlň sa,“ prikazoval znova. Ja nič. Strčil mi hlavu ešte hlbšie, takže som sa nosom obtierala o špinavé steny misy. Zatvorila som oči, ale smrad mi nedal zabudnúť, kde som. … Držal ma tam s nosom na mise asi minútu, potom na pustil. Končeky vlasov som mala mokré, kožu na temene oškretú. … Začala som cúvať, no schmatol ma za zápästie a vykrútil mi ho, prsty a dlaň mi zohol do špirály… Keby mi ho skrútil ešte o čosi viac, zlomil by mi ho.

Ospravedlň sa,“ zopakoval.

Nasledovala dlhá chvíľa, počas ktorej mi oheň z ruky vystreľoval do mozgu. „Prepáč,“ hlesla som.

s. 180:

Keď som prechádzala popri Shawnovi s veľkým porcelánovým podnosom s buchtami, buchol ma do brucha tak silno, že mi vyrazilo dych. Podnos mi spadol. Rozbil sa na márne kúsky.

„Prečo si to spravil?“ skríkla som.

Zbehlo sa to tak rýchlo, že ani neviem, ako ma dostal na zem, ale znovu som ležala na chrbte a on na mne. Kázal mi ospravedlniť sa za to, že som rozbila podnos. Zašepkala som ospravedlnenie, ticho, aby to Charles nepočul, ale Shawna to rozzúrilo. Schmatol ma za vlasy … a znovu ťahal do kúpeľne.

V prípade domáceho násilia treba hľadať celkové riešenie tohto problému. Evidentne však v obidvoch prípadoch nebol najmenší dôvod, prečo by sa Tara mala ospravedlniť.

Dopad

Vplyv takýchto vzťahov na sebaúctu a emocionálnu pohodu spoluzávislého je zničujúci. Človek sa v nich cíti bezmocný, nahnevaný, nepochopený, zranený a zmätený. Keď sa ustavične ospravedlňujete za svoje činy, pocity, za to, že zaberáte miesto, že vôbec existujete, vyznieva to ako sebakritika, vlastne tým vravíte: „Som chybný/á“, „To ja som na vine“ a svedčí to o nízkej sebaúcte. Vyzeráte menej dôveryhodný, a rovnako i Vaše ospravedlnenia, aj vtedy, keď už sú niekedy naozaj namieste. Zameriavame sa na pocity a potreby druhých, len aby sme sa vyhli konfliktu, a to na úkor vlastných. Máme slabé hranice. Myslíme si, že sme na ťarchu a všetko je naša vina a tento problém sa zrejme začal už v detstve. Bojíme sa odmietnutia a kritiky.

Kedy je ospravedlnenie na mieste

  • keď ste urobili niečo zlé,
  • povedali niečo urážlivé,
  • keď ste boli neúctiví,
  • keď ste prekročili čiesi hranice.

Kedy je ospravedlnenie nadbytočné; keď sa ospravedlňujete:

  • za veci, ktoré ste neurobili
  • za veci, ktoré nemáte pod kontrolou
  • za veci, ktoré robia iní dospelí,
  • keď kladiete otázku alebo niečo potrebujete,
  • za svoj vzhľad, pocity,
  • keď neviete všetko,
  • keď nezareagujete okamžite.

Je v poriadku, aby sme:

  • mali svoje potreby,
  • niečomu dávali prednosť,
  • chceli niečo iné,
  • mali osobitnú prosbu,
  • zaberali miesto,
  • jednoducho boli.

Tipy ako sa prestať nadmerne ospravedlňovať

  1. Všímajte si, čo si myslíte, čo cítite a čo vravíte. Povedomie je prvý krok pri urobení zmeny. Pomôže už keď si uvedomujete, že chcete s nadmerným ospravedlňovaním prestať. Všímajte si, kedy, prečo a pri kom to robíte. Možno nájdete náznaky pocitov úzkosti, strachu alebo vlastnej nedostatočnosti.
  2. Klaďte si otázku, kedy je ospravedlnenie potrebné. Urobili ste niečo zlé? Aké zlé to bolo? Preberáte zodpovednosť za chybu niekoho iného? Alebo sa cítite zle / úzkostlivo / zahanbene, hoci ste neurobili nič zlé? Ak si často myslíte, že ste urobili niečo zlé, preverte si toto svoje presvedčenie s dôveryhodným priateľom a skúste tú myšlienku spochybniť, aby ste zistili, či ste naozaj pochybili alebo či azda očakávate od seba priveľa.
  3. Preformulovávajte. Používajte iné vety namiesto „prepáčte“. V závislosti od situácie by ste mohli skúsiť:
  • Ďakujem vám (za vašu trpezlivosť)..
  • Žiaľ, (toto som si neobjednal. Nechcel som tam syr.)
  • Dovolíte (môžem prejsť)?

Buďte asertívnejší – pýtajte sa.

Pre mnohých z nás je prehnané ospravedlňovanie sa len zlozvyk. A ten sa dá s vynaložením úsilia a precvičovaním odstrániť a nahradiť lepším správaním. Nevzdávajte to, keď sa vám to nezadarí hneď.

PRERUŠENIE KONTAKTU

Máte pocit, že sa treba ospravedlniť sa človeku, ktorý vás zneužíval a s ktorým ste načisto prerušili kontakt, bez obnovenia vzťahu? Ospravedlnenie však dlhujete len jednej osobe: sebe. Ako spoluzávislosť ovplyvnila vás, vaše zdravie a sebaúctu? Ako to môžete zlepšiť, aby ste priťahovali emocionálne zdravých partnerov? Najskôr sa budete cítiť neistí pri vytyčovaní hraníc, presadzovaní svojich potrieb a rozpoznávaní zneužívateľov skôr, než vám ublížia, ale postupom času vám to pôjde ľahšie. (Sylvie Aimée, psychologička)

⇒ Mohlo by Vás zaujímať: