Nutkavé premýšľanie

V angličtine majú na to termín „rumination“ (čítaj ,rúmi‘neišn). Je to duševné sebatrýznenie, toxický vír, ktorý nás strháva nadol do čiernej diery beznádeje. Tento typ premýšľania vzniká následkom stresujúcej alebo traumatickej skúsenosti. Nečinne pri ňom sedíme /šoférujeme / prechádzame sa a do nemoty „prežúvame“ negatívne myšlienky. Keď to robíme často, stáva sa nám to zlozvykom. A trápi nás stres, strach, panika, neistota, úzkosť a depresia. Prečo to robíme? Nadmerným premýšľaním sa snažíme mať veci pod kontrolou – lenže márne…

Trápenie sa a nadmerné premýšľanie
sú najväčšími nepriateľmi žitia v prítomnosti.

Moja myseľ je ako môj internetový prehliadač:
Mám otvorených 19 záložiek,
z toho sú tri zamrznuté
a nemám potuchy,
odkiaľ mi hrá tá príšerná hudba…

PREDMET PREMÝŠĽANIA

O čom môžeme neustále premýšľať? O nejakej osobe alebo situácii:

  • čo sa nám stalo, čo nám ublížilo – prečo sa to stalo. Čierno-biele odpovede nie sú vždy poruke alebo ich nechceme počuť. Snažíme sa uľaviť svojej bolesti. Keď ustavične premýšľame o minulých negatívnych udalostiach, máme pocit, akoby sa odohrali len nedávno, znovu ich oživujeme. Je to akoby sme si hlasno púšťali stále dokola a znovu tú istú otravnú pieseň.
  • čo sa môže a nemôže stať, katastrofické scenáre – snažíme sa pripraviť na neznámu budúcnosť, na to, čo sa ešte nedeje, a chrániť sa. Lenže danú budúcnosť nepoznáme a podobne škrečkovi bezvýsledne beháme v myšlienkovom kolese a nikam nás to nevedie – ani ku koreňu problému, ani k skutočnej rane či spúšťaču. Vytvárame si situácie, ktoré sa ešte nestali a nemáme nad nimi kontrolu.

Nadmerné premýšľanie
je ako húpanie sa v hojdacom kresle:
máme síce čo robiť, ale nikam sa nedostaneme.

Na nadmernom premýšľaní je najzákernejšie to,
že z neho máme pocit, akoby nám pomáhalo,
lenže pritom nič nepodnikáme,
ani nenapredujeme k nejakému riešeniu.
(Carla Grayson)

Typy ľudí náchylné na tento typ premýšľania:

  • tí, čo majú sklon k depresii a úzkosti,
  • vysoko citliví ľudia – sú veľmi tvoriví vo vytváraní riešení a scenárov (v tomto prípadne aj katastrofických), hľadaní odpovedí a vedomostí,
  • tí, čo prežili traumu – chcú sa vyhnúť ďalšej bolesti v živote,
  • tí, čo trpia obsedantno-kompulzívnou poruchou – chcú mať všetko dokonalé a pod kontrolou.

RIEŠENIE

Keby nadmerné premýšľanie spaľovalo kalórie,
boli by z nás supermodelky.

Keď sme stratení v myšlienkach a nevidíme realitu takú, aká naozaj je, pomôcť nám môže rodina, priatelia, psychoterapeuti, koučovia, svojpomocné skupiny. Pri nich môžeme byť zraniteľní a dostať sa k jadru problému, uvidieť realitu takú, aká je. Ale aj sami sebe môžeme byť veľkou pomocou, keď sa to naučíme.

  • Čo zdravšie môžeme robiť namiesto toho, aby sme len posedávali a premýšľali, prípadne sa snažili rozptýliť prácou?
  • Do čoho iného radšej vložíme svoju drahocennú, takto premrhanú energiu a čas?
  • Ako sa môžeme o seba lepšie starať?
  • Ako môžeme sami seba utešovať, a to emocionálne, duševne i duchovne?
  • Potrebujeme si uvedomovať si, čo vlastne momentálne robíme, všímať si svoje myšlienky a byť disciplinovaní. Nenechávajme svoju myseľ len tak bezcieľne blúdiť.
  • Z minulosti sa čo najviac poučme – a nechajme ju za sebou. Nijako ju nezmeníme, ale poučeniami z nej si môžeme zlepšiť budúcnosť.
  • Uvedomujme si, že problém je v našej reakcii na človeka a situáciu.
  • Môžeme zistiť, čo nám pomáha, dozvedieť sa o sebe a o svojom type osobnosti a správaní čo najviac. Vysoko citliví ľudia potrebujú rozumieť, ako funguje ich myslenie a nervový systém, aby sa vyhýbali zbytočnému trápeniu.
  • Športujme – endorfíny sú fajn.
  • Venujme sa koníčkom, niečomu, čo naozaj chceme robiť.
  • Dôverujme si, že nech sa stane čokoľvek, zvládneme to.
  • Majme vo veci jasno napríklad vtedy, keď máme do činenia s toxickou osobnosťou (narcisti, psychopati, sociopati, manipulátori…) – vzdelávajme sa v tejto oblasti.
  • Pomáha spiritualita, religiozita, spojenie so sebou a Bohom. Modlitba a meditácia.

ODPUSTENIE

Bc. Jana Hašková uvádza vo svojej diplomovej práci „Osobnostné súvislosti odpúšťania sebe a iným“ toto:

  • … ľudia, ktorí nie sú schopní odpúšťať iným, sa vyznačujú neustálym zaoberaním sa zraňujúcou udalosťou vo svojich myšlienkach a vracaním sa k nej v predstavách (tzv. rumination), takže je v nich táto predstava stále príliš živá a silná na to, aby dokázali odpustiť.“ – s. 90.
  • Odpúšťajúce osobnosti sa v menšej miere zaoberajú v myšlienkach a spomienkach tým, čo im ublížilo (rumination), ako neodpúšťajúce osobnosti. (McCullough, 2001).“ – s. 39

Vychádzajúc z tohto zrejme pomáha aj odpustenie, čo však neznamená, že si po odpustení máme nechať naďalej ubližovať a nechrániť sa.

Spracované podľa: