Deň po dni to zvládnem (zamyslenie)

Neviem, ako to máte vy, ale pre mňa sú počítačové záležitosti nočná mora.

Prechádzam zo starého počítača na nový (už zasa) a predstava, čo všetko treba odinštalovať, znovu nainštalovať, prípadne kúpiť nové ma morí už riadne dlho. Pri tomto type vecí viem dosť dlho prokrastinovať (rozumej: odkladať ich), až kým ma k tomu nedokope nutnosť a fakt, že počítač potrebujem pre prácu.

Tentoraz ma k tomu dokopal starý operačný systém, ktorý už nie je podporovaný, a fakt, že ten starý komp, najmä internet, už nestíhal. A tak som ten nový (novší) komp po takmer 2 rokoch (!) s veľkou nechuťou zapla a pozrela sa, čo v ňom vlastne mám – a bola som milo prekvapená: aj vizuálom, aj novými funkciami (hoci sa občas musím hrať na stopárskeho psa, keď hľadám, čo kde je).

Dnes môžem po takmer mesiaci konečne s patričnou dávkou hrdosti povedať, že gro vecí je hotových. A chytá sa ma vďačnosť:

  • Nový počítač je oveľa-oveľa rýchlejší.
  • Internet fičí ako má.
  • Nové editory celkom zvládam.
  • Finančne to až tak nebolelo, ako som sa toho desila.

A viete, čo som si uvedomila? Že nie, nemusela som všetku tú robotu urobiť naraz a predsa to stačilo. Že po malých „kúskoch“, program za programom, úloha za úlohou, deň po dni, to bolo zvládnuteľnejšie a nemala som z toho také nervy. A to nové, čo mi moja snaha priniesla, je nekonečne lepšie, než to staré. Mám veľkú radosť. A ak niečo ľutujem, tak len to, že som to neurobila skôr.

Som vďačná. Za to, že mi to funguje rýchlo a tak ako má. Že som sa konečne do toho pustila. Takže ak v niečom prokrastinujete tak ako ja, hor sa do toho. Tá radosť potom stojí za to – alebo to budete mať minimálne skôr za sebou.

Prečítajte si pokračovanie: