Melody Beattieová píše v jednom svojom zamyslení toto:
„Zvyčajne som si udržiavala naivný postoj k problémom, nezhodám a ťažkostiam. Myslela som si, že by žiadne nemali byť. Bola som bezradná, keď sa vynáral jeden problém za druhým. Prečo si Boh na mňa zasadol? Čo som robila zle? Prečo mi to druhí ľudia robili? Viac času a energie som venovala reagovaniu na prítomnosť problémov, než ich riešeniu.
Jedného dňa, kým som lamentovala nad určitým problémom, niekto na mňa hodil klasické klišé: „Nikto nikdy nepovedal, že to bude ľahké.“ Správne! Nikto nikdy nepovedal, že to bude ľahké. No nikto mi tiež nepovedal, že to bude takto prekliato ťažké!“
.
Toľko Melody. Cez víkend som bola na prechádzke. Rada sa túlam sama (s Bohom) a čerpám energiu z prírody, rada objavujem jej „tajné zákutia“. A tak som sa pustila vyšliapanou cestičkou cez vyschnutý rybník. Len ja a vtáčiky živáčiky. Išla som si najskôr pekne po rovinke, okolo mňa šušťala a vlnila sa tráva a uschnuté tŕstie a kvety, všade ticho. Potom sa vpredu zjavil kopček, tak som naň s miernym fučaním vyliezla a zliezla zase dolu. Predo mnou sa znovu kľukatila cesta. Viedla na vyvýšený breh, kde som sa musela predierať kriačím a preliezať zvalené stromy. Keď som takto napredovala už dosť dlho, dostala som sa na miesto, kde som sa zasekla. Za mnou hodný kus cesty s pováľanými stromami a kríkmi, od ktorých som bola poškriabaná, cesta predo mnou zmizla. Bola som bezradná. Mám sa vrátiť? To bolo na dlho, stálo by ma to ďalšie úsilie a cesta vpred sa zdala byť kratšia, hoci som nevedela, kade mám pokračovať. Tak som tam hodnú chvíľu lozila hore-dolu v snahe zistiť, kadiaľ mám vlastne ísť. Potom som sa poriadne zahľadela smerom, kade by cesta logicky mala viesť – a bola tam. Za kopou zvalených práchnivých stromov. So žundraním a celá nespokojná som preliezla tie prekážky a predierala sa ďalej. Nakoniec som celá šťastná – doškriabaná a „oblepená“ všelijakými bodliakmi a semenami – vyšla na pohodovú cestičku.
.
.
Cestou domov som rozmýšľala, či to tak nie je aj s uzdravovaním zo závislosti: vydáme sa na cestu, chvíľami je to pohodička, chvíľami fučíme do kopčekov, no a potom možno zablúdime, objaví sa pred nami niečo, pri čom rozmýšľame, či to nevzdáme a nevrátime sa. No keď to napokon zvládneme, s väčšími či menšími ťažkosťami, pred nami nás čaká rovná cesta. A sme „oblepení“ skúsenosťami, na ktorých môžeme stavať a ktoré nám dodávajú odvahu a môžeme nimi pomôcť iným. Tak nám prajem, aby sme to ani dnes nevzdávali.
.
