Nenechaj sa vliecť (zamyslenie)

Mali sme v rodine psíka – malamuta. Jedno oko mal modré a druhé hnedé, bol to taký krásny flegmatik. Ako správny zástupca svojej rasy a dospelý útulkáč si v podstate robil, čo chcel. Prechádzky s ním sa rovnali intenzívnemu tréningu, lebo človek sa cítil ako v psom záprahu. A raz som bola ako na lyžiach: napršalo a išli sme krížom cez pole. Zle som odhadla terén a pri jeho ťahu som sa na tom blate zastavovala len na sem-tam roztrúsených trsoch už pokoseného obilia. Pri potoku, kde sme našťastie prešli na zatrávnený chodník, som mala na topánkach na kilá blata 🙂.

Možno aj my niekedy urobíme v živote chybu, zle odhadneme ľudí/situáciu a necháme sa viesť a ťahať problémami, príkazmi a vedením NIEKOHO INÉHO – a skončíme so závažím v podobe NAŠICH ťažkostí…

Prečítajte si: