Kde bolo, tam bolo, konalo sa školenie o efektívnej komunikácii. Vodník, rytier, trpaslík a mnohí iní zvedavo cupkali hájom k chalúpke, kde sa spôsobne usadili do kruhu. Zazvonil zvonček a začalo sa vyučovanie.
Múdra sova s okuliarmi na nose nakreslila na čiernu tabuľu tri vrchy a na každý z nich človiečika. So spokojným zahúkaním pridala do údolia prasiatko. Pozrela sa na žiakov veľkými okrúhlymi očami a povedala: „Predstavte si, že títo ľudkovia hľadia dolu na prasiatko a každý ho nejako zhodnotí.
- Prvý zahlási: ‚Jéééj, aké kráááááásne, milé prasiatko!‘
- Druhý sa oblizne: ‚Mňam, to by boli ale klobásky!‘
- A tretí? Znechutene ohrnie nos: ‚Fúúúúúúúúúj, aká škaredá, špinavá sviňa!‘
Kto z nich mal pravdu?“
Medzi žiakmi nastal šum.
Komorník v čiernom fraku horlivo zdvihol ruku a vyskočil: „Každý, prosím! Každý tú svoju!“
Sova spokojne prikývla: „Správne. A myslíte si, že sa títo traja dohodnú? Že si budú rozumieť?“
Žiaci svorne krútili hlavou: „Veru nie, to je nemožné, v žiadnom prípade,“ kričali jeden cez druhého.
„A čo by teda mali urobiť, aby sa pochopili a zjednotili v názore na prasiatko?“
Mlčanie. Prihlásila sa Červená Karkulka: „Prosím, prosím!“
„Áno?“
„Mali by každý vyliezť k tomu druhému a pozrieť sa na prasiatko spolu.“
Sova síce prikývla, no vzápätí ukázala krídlom na kominárika, ktorý sa krčil za robustným uhliarom. „Ty tam, čo ešte? Čo musia urobiť?“
Nešťastník sa postavil a neisto sa poškriabal za uchom. „No čo asi… Ja keď idem na strechu čistiť komín, musím si tam vyniesť aj kefu a všetko potrebné náradie. Asi… Asi by mali na ten vrch vyniesť aj bremeno toho druhého, jeho skúsenosti, aby okúsili, ake je to byť v jeho koži.“
Sova nadšene zamávala krídlami: „Tak je! Tak robte!“
Po krátkej prestávke nasledovala hra. Žiaci išli za dvere a dnu zostala len dvaja pozorovatelia a Bystrozraký ako „obeť“. Sova si sadla pred neho a spýtala sa: „Si sústredený?“ Keď prikýval, prečítala mu text o rôznych druhoch vajíčok a ich príprave v ďalekej krajine, zvanej Čína. Postup bol dlhý a zložitý. Jasnozrivcovi potom prikázali, aby ho zopakoval tomu, kto príde do triedy. A tak žiaci po jednom vchádzali a rad za radom rozprávali ďalšiemu to, čo si z príbehu zapamätali.
Čo z toho vzišlo?
Od vajíčok sa postupne prešlo k mäsitej a bezmäsitej strave a posledný hovoril o výrobe a predaji cestovín. Na záver sa prečítal pôvodný text. Smiech nemal konca.
Len sova sa nesmiala. Pokyvkala hlavou a povedala: „Dopadlo to neslávne, však? Skončili sme kdesi celkom inde. každý čosi pridal, niečo ubral a nakoniec sme namiesto vajec jedli rezance.“
Bolo to zaujímavé školenie. Žiaci sa dozvedeli kopu nových vecí. Potom sa vrátili späť do práce a domov. Ale čo to? Pri najbližšej výmene názorov stál zrazu každý na inom vrchu, hľadeli na prasiatkovský problém a okolo uší a úst sa im ťahali dlhé, slizké špagety. Lenže to už nebola rozprávka, ale krutá realita.
Dokážu vyliezť k tomu druhému s jeho batohom skúseností a postojov na chrbte a spoločne sa pozrieť do údolia?
