Ha, práve som sa „vyřádila“ v záhradke, duša v páperí. Burina vytrhaná, suché časti rastlín ostrihané… Dnes som sa pustila aj do takej veľmi prefíkanej burinky, ktorá neviem, ako sa volá a v podstate sa mi páči. Sú to také malé trojlístky s drobnými žltými kvietkami – a pod touto nežnou krásou sa v hĺbke skrýva spleť hrubých koreňov, ktoré sa z pôvodného malého miesta rozrastú všade naokolo a dusia iné kvety. Spočiatku som ju ignorovala, no dnes pri pohľade na to, akú veľkú plochu už zaberá som si povedala, že prišiel čas tento problém riešiť (podmienky boli priaznivé, po včerajšom daždi bola zem vlhká a dal sa použiť vyrypovák). Následne som sa zamyslela, či to nie je aj v našom živote takto: niečo / nejaký problém ignorujeme, až kým nepríde čas, že pri pohľade naň a jeho obludné rozmery je nám jasné: prišiel koniec popierania a zakrývania očí, prišiel čas sa s ním popasovať, lebo hoci sa nám spočiatku páčil, dnes nám negatívne ovplyvňuje aj ostatné oblasti života. Žiaľ, namiesto chvíľky práce nás čaká dlhotrvajúca drina… Držím nám v tom palce.
Krátkodobá bolesť
z prijatia pravdy
je oveľa lepšia,
než dlhodobá viera v ilúziu…POPIERANÍM sa chránime, aby sme nevideli veci, ktoré by príliš boleli, keby sme ich cítili. Bezpečne nás prenáša cez traumatické situácie, keď nemáme iné zdroje na prežitie. … Na škodlivých situáciách sa [vďaka nemu] zúčastňujeme bez toho, aby sme vedeli, že nás zraňujú. Tolerujeme obrovské množstvo bolesti a zneužívania a vôbec netušíme, že nie je normálne. … Popieranie nás chráni pred bolesťou, ale robí nás slepými voči našim pocitom, potrebám a sebe samým. Je ako hrubá prikrývka, ktorá nás prikrýva a dusí.
Potrebujeme mať okolo seba ľudí, pri ktorých cítime teplo a bezpečie, aby sme spod tej dusivej prikrývky vyliezli a odhodili ju. Potrebujeme byť k sebe súcitní a láskaví.
Nedá sa riešiť niečo, čo nechcem vidieť…
Inú moju skúsenosť s popieraním reality si môžete prečítať tu: