Ako píše Brené Brownová vo svojej knihe Síla zranitelnosti, je rozdiel niekam zapadnúť a niekam patriť:
- Ak chcem ZAPADNÚŤ, musím sa stať takým, akého ma v danom prostredí prijmú, byť ako všetci ostatní, nijako nevytŕčať. V danom prostredí síce chcem byť, ale nikto sa o mňa nezaujíma.
- Ak niekam PATRÍM, nemusím sa meniť, môžem byť tým, kým som a stávam sa tým naplno. Chcem tam byť a chcú ma tam. Prijímajú ma nie napriek mojim slabým stránkam, ale vďaka nim.
.
Ako ľudia túžime niekam patriť, túžime po tom, aby nás mali radi a prijímali nás, chceme byť s ostatnými na rovnakej vlnovej dĺžke, hľadáme svoju „krvnú skupinu“, preto nás o to viac bolí, keď to nenachádzame.
V prostredí, v ktorom iba zapadám, niet miesta pre osobný rast, len pre frustráciu a masky. Vytráca sa nadšenie, radosť, iniciatíva… Stále iba dávame pozor, aby sme niekomu nestupili na otlak, aby sme boli takí „akurátni“, podľa šablóny, zdieľali spoločné (a často s našimi načisto nekompatibilné) názory. Snaha byť ustavične s niekým či s nejakou skupinou zadobre za cenu nášho ustavičného ustupovania, neustáleho potláčania svojich pocitov a názorov, len aby sme nevírili vodu a nerozkývali čln, sa môže skončiť depresiou a vyhorením.
„Zapadanie“ namiesto „patrenia“ bolí najviac vo vlastnom domove, no stretneme sa s ním aj na pracovisku a v iných spoločenstvách.
Ak si chceme udržať sebaúctu a dobré duševné zdravie, naším cieľom je niekam PATRIŤ, nie ZAPADAŤ, a o to sa chceme usilovať.
.
.
⇒ Prečítajte si:
- o zásade Princípy nad osobnosti
- Nie každému sadneš (zamyslenie)