Tento citát pochádza z relácie známeho profesionálneho záhradníka Alana Titchmarsha Miluj svoju záhradu. Fascinuje ma, akú nádheru dokáže vytvoriť zo zanedbaných záhrad. Nové priestory často rôznymi predmetmi (fotkami, sochami, obrazmi, suvenírmi) vyvolávajú spomienky majiteľov na to, čo prežili, najmä to krásne.
Ja sa pri vôni konvaliniek ocitám na hodine výtvarnej výchovy na základnej škole. Z konvalinkového mydla som vyrábala voňavý košíček pre mamu: napichala som doň po obvode špendlíky, pomedzi ne omotala farebné lyko, urobila uško, a darček k MDŽ bol na svete! Ale napríklad z vône kadidla sa mi dvíha žalúdok a spomínam si, ako ma museli ako malú vyviesť z kostola, kde pán farár kadil a mne zostalo zle a čierno pred očami. Odvtedy len čo zacítim kadidlo, pracem sa od neho čo najďalej.
.
Aj vôňa môže fungovať ako spúšťač reakcií a emócií. Neraz sa nám stane, že zacítime nejakú vôňu a odrazu sa ako mávnutím čarovného prútika ocitneme v duchu celkom inde a pred očami nám prebiehajú živé obrazy. Je fajn, ak sú pozitívne, no beda, ak nie sú. Ako ľudia máme tendenciu zabúdať na to zlé a pamätať si len to dobré (nazýva sa to spomienkový optimizmus). Problém nastáva pri toxických ľuďoch, ktorí môžu naše „zabúdanie“ na ich výčiny zneužiť v náš neprospech a namotať nás na svoje plány a zámery. Treba byť na pozore, aby nás neomojkali a nesadli sme im znovu na lep.