Dnes ráno som pozorovala jednu z našich mačiek – skrátene ju volám Bridžit. Naháňala sa s druhou mačkou, utekala pred ňou ako blesk. Takto pred rokom k nám prišla pôvodne na dočasku, lebo mala veľmi vážny úraz. Liečila sa dlho a stále na nej vidno následky, ale je to veľmi výmyselná, zvedavá a hravá mačička. To sa o nej nedalo povedať, keď prišla. Spomínam si, že vtedy som o nej povedala: „Bridžit, ty si veľmi čudná mačka.“ Chodila pomaličky, z nohy na nohu, robilo jej problém niekam vyskočiť, meravo sledovala okolie, žiadna radosť zo života (vzhľadom na jej nepekný úraz, ktorý jej zrejme spôsobil človek a na to, že sa odrazu ocitla medzi inými mačkami sa asi ani nedalo očakávať niečo iné).
Nie sme aj my spoluzávislí takí? V detstve alebo možno už v dospelosti sme utrpeli traumu, ktorá nás poznačila na duchu a duši (a následne na tele) a kým sme sa nezačali liečiť, boli sme „čudní“, ako z inej planéty. Cítili sme sa tak my a tak isto nás zrejme vnímalo i naše okolie. Ale existuje cesta. Naše problémy sa dajú riešiť a môžeme znovu nájsť vyrovnanosť, radosť zo života, hravosť, ktorú sme ako deti zrejme nezažili. Naučíme sa fungovať vo vzťahoch, používať nástroje, ktoré nám pomôžu riešiť problematické situácie v živote… Naučíme sa prijímať, kapitulovať, púšťať sa a tiež mať sa rád a starať sa o seba, nesnažiť sa meniť druhých, ale seba, prijímať pomoc Vyššej moci… A nastane u nás premena ako u našej Bridžit 
.
Vedela som, že sa uzdravujem, keď som:
- namiesto reagovania začala odpovedať,
- si vychutnávala čas osamote,
- vnímala svojich rodičov ako ľudí so svojimi vlastnými nevyriešenými traumami,
- stanovila hranice a keď ich ľudia nerešpektovali, vedela som, že uvoľňujú miesto tým, ktorí ich rešpektovať budú,
- bola v pohode, keď mi nerozumeli.
➞ Prečítajte si: