Včera som sa dobre zasmiala sama na sebe. Už týždeň som hľadala taký krikľavý pomarančový obrus (nedávno som to videla v reklamnom letáku označené ako „behúň na stôl“ – no, tvarovo by to zodpovedalo), ale akoby sa pod zem prepadol. Prehrabala a upratala som obidve skrine, kde by mohol byť – a nič. Teraz sa trochu cítim ako manželka už zosnulého českého folkového pesničkára Wabiho Daňka. Ten vždy, keď zložil novú pieseň, zahral ju najprv jej. A urobil tak aj s piesňou „Fotky“. Zaspieval prvé dva verše: „Včera uklízel jsem ve skříni a když jsem chumáč prachu ze dna zvedal...“ Manželka sa chytila za hlavu a vyletelo z nej: „Teď si budou všichni myslet, že máme doma bordel!“ Inak tá pesnička zožala veľký úspech. Takže skrine upratané a dečky stále nebolo. Vzdala som to.
A potom večer mi náhodou oči padli na fotelku, ktorú máme na chodbe a okolo ktorej dennodenne chodím – a bola tam! Dokonca som ju tam vlastnoručne kedysi dala ja (ladila nám s obrazom). Bác. Nestáva sa toto aj nám? Dennodenne sa s čímsi stretávame, chodíme okolo toho, žijeme s tým – a predsa to nevidíme? A nie sme šťastní, možno ani nevieme povedať, v čom je problém, hoci všetci okolo to možno vidia. A potom ten problém jedného dňa uvidíme, akoby nám spadli klapky z očí. Prišiel ten správny čas. Upratali sme si v hlave a v živote. Zrejme z toho problému nie sme nadšení ale už aspoň vieme, čo máme riešiť. Prvý krok od popierania k realite je za nami.
