Zasmiala som sa nad týmto textom na obale knihy Zaříkavač nemocí (Lidové noviny 2014) od Jana Hnízdila:
„Když jsem před lety navštívil psychiatra, aby zjistil, jestli je moje chování normální, paní doktorka mi pověděla, že trpím směsicí grafomanie, spasitelského komplexu, aktivismu, naivismu, idealismu, exhibicionismu, občasných depresí i dalších duševních nemocí a osobnostních poruch. Prášky mi tehdy žádné nedala. Prý moje články ráda čte a bylo by škoda mne tlumit.“
Toľko diagnóza od odborníčky. Celkom slušná zbierka rôznych problémov na jedného človeka, že? Iný psychiater upozorňuje, že keby sme vedeli, čo sa odohráva v hlavách iných ľudí, išli by sme sa niekam schovať. Aj pred nami by sa schovávali, a to napriek tomu, že sme presvedčení, že sme celkom v poriadku (všetci sú blázni, len ja som lietadlo).
Žijeme v dobe
- internetovej (ujo Gúgl nám povie všetko – aj nezmysly a hoaxy) a
- instantnej (všetko chceme hneď a zaraz; podľa Jamesa Dobsona sme nervózni, už keď sa nevojdeme do najbližšieho krídla otáčacích dverí).
Niečo nás bolí? Trápi? Rýchlo ťuk-ťuk na klávesnicu a Gúgl nám na obrazovku vypľuje výsledky. A študujeme odušu – články, videá, aj kúpené knihy.
- Myslíme si, že stanovenie diagnózy (nielen) duševnej poruchy zvládneme sami (v poslednej dobe sme odborníci tuším na všetko),
- špecialistov je málo a nie vždy človeku pomôžu tak, ako by mali,
- prípadne na tých naozaj dobrých nemáme peniaze,
takže človeče pomôž si sám a aj Pán Boh ti pomôže.
Symptómy a diagnostika
Aké sú príznaky? Zostavíme si ich virtuálny zoznam v hlave a potom nasleduje surfovanie po nete, brainstorming a vylučovacia metóda ako v tíme Dr. Housea pri diferenciálnej diagnostike. Niekedy naša samodiagnostika a samoliečba dopadne dobre, inokedy to podceníme (respektíve preceníme svoje schopnosti) a následky sú fatálne. Alebo, ak sa predsa len odhodláme či dokopeme k tomu, aby sme išli k lekárovi, býva frustrovaný a otrávený z toho, čo mu tam vyklopíme zo svojho samoštúdia spolu s diagnózou.
Oznam v čakárni:
„Pacientom, ktorí budú lekára otravovať
s akoukoľvek samodiagnózou z internetu
bude účtovaný osobitný poplatok.“
—
„Váš internetový výskum na mňa urobil naozaj dojem.
Vaša samodiagnóza by bola na 100 % presná,
keby ste boli kaloň patagónsky.“
Digitálna hypochondria
Aké pocity mávajú Američania po samodiagnostike?
- 47 % z nich je úzkostlivých,
- 24 % sa cíti neutrálne,
- 18 % sa uľaví,
- 2 % sú pobavené a
- po 1 % sú šťastní alebo smutní.
Každý si myslí, že som hypochonder.
Som z toho chorý.
Hypochondria je strach alebo trvalé presvedčenie o tom, že telesné symptómy sú príznakmi vážnej choroby, a to aj pri absencii lekárskych dôkazov podporujúcich prítomnosť choroby, negatívnych výsledkoch a upokojovaní zo strany lekára. Hypochondria je zhubný démon, ktorý nás síce nezabije, ale vysaje nám všetku farbu zo života
Študentov psychoterapie a psychiatrie vraj na úvodnej hodine – a potom opakovane – vystríhajú, že pri preberaní jednotlivých psychických porúch budú mať sklon vzťahovať si všetky symptómy na seba a diagnostikovať si danú poruchu u seba – jednu za druhou. Máme to podobne. Preto nie je dobrý nápad zahĺbiť sa do každého zoznamu príznakov rôznych chorôb a porúch len tak, „čo keby náhodou“ sa nás to týkalo. Môžeme samých seba zbytočne vystresovať a v extrémnom prípade sa z nás stanú hypochondri – alebo kyberchondri? Kvôli nesprávnej diagnóze môžeme stratiť nádej, lebo nám pri tom našom surfovaní nikto nepovedal o všetkých možnostiach liečby a iných spôsoboch, ako vec zlepšiť, prípadne nám boli ponúknuté „iba tabletky“, pričom pomáhajú aj iné veci.
Diagnostikovanie druhých
Skôr, ako si diagnostikujete depresiu alebo nízku sebaúctu,
uistite sa, že nie ste obklopení toxickými ľuďmi.
A čo diagnostikovanie druhých? Tiež problém. Druhý človek nemusí byť narcista len preto, že s nami nesúhlasí. Rozhodne však je dobrý nápad mať o narcizme minimálne šajnu (téma narcizmu je po bipolárnej poruche už nejaký ten rok v trende) a hoci aj nebudeme vedieť presne rozlišovať, či máme do činenia s narcistom, sociopatom, psychopatom alebo nejakým iným –patom a Matom, zrejme budeme schopní rozpoznať, že sme narazili na toxickú osobnosť a musíme sa pred ňou chrániť.
Duševná diagnóza, to nie sme my.
Nezávisí od nej naša hodnota ako človeka.
Nie je to naša identita.
Nie je to nálepka,
za ktorú máme hanbiť a byť frustrovaní.
Bludisko internetu
Vďaka Bohu za internet, za všetkých tých ľudí, ktorí sa chcú podeliť so svojimi odbornými znalosťami a skúsenosťami z rôznych oblastí a odborov a pomôcť nimi tým, ktorí ich potrebujú. Mám rada napr. videá o cvičení na jednotlivé telesné partie, tiež videá o narcizme, duševnom zdraví, pesničky, nedávno som natrafila na video, ako si opraviť rifle…
Každopádne treba byť v strehu, lebo na webe nájdeme kopu „udičiek“ a „pascí“, na ktoré sa nemusíme (ale môžeme) chytiť, ani do nich spadnúť. Osobne mám skúsenosť, keď ma takéto samoštúdium zaviedlo do slepej uličky a v záujme zachovania duševného zdravia som to musela ukončiť. Na webe nájdeme množstvo protichodných názorov a naozaj nebýva ľahké zorientovať sa v tom. Aj keď sú nám daní ľudia sympatickí, to, čo nám vravia nemusí byť vždy pravda. Buď zavádzajú úmyselne, alebo sú úprimne presvedčení, že to, čo nám predkladajú, je užitočné, správne a dobré. Býva ťažké orientovať sa v tom, a ak ovládame aj angličtinu, množstvo zdrojov sa tým obrovsky znásobí.
Pokiaľ je to možné, nechajme diagnózu a liečbu na odborníka. Zostáva dúfať, že ich bude v budúcnosti dosť, nielen na spoluzávislosť a narcizmus, lebo dnes ich je ako šafranu a počet ľudí, ktorí potrebujú psychoterapiu, narastá.
Takže ktovie. Psychoterapeut nás hádam neutlmí, alebo možno naopak áno a bude nám treba dávku a lieky nastaviť inakšie (ako u kamarátky s bipolárnou poruchou, ktorá sa po zmene liekov podľa jej vlastných slov „znovu cíti ako svoje staré ja“). Lieky sú alternatíva, ktorú máme k dispozícii popri všetkých ostatných možnostiach liečby. Je nádej.
Bože, prosím, pomôž mi nájsť správnu diagnózu
a pomoc na moje problémy.
Ty ich vidíš. Ty o nich vieš.
Ďakujem, že ma povedieš a pomôžeš mi.
Amen
Prečítajte si: