„Svoje zlyhania a pády potrebuješ vyznávať nielen Bohu, ale aj ľuďom. Nie preto, že ti od nich mohli pomôcť, ale preto, že ti môžu ponúknuť viditeľný, hmatateľný sprievod, podporu, záujem – a tiež okuliare, dioptrie tam, kde sa ti tvoj stav zlieva a neidentifikuješ v ňom všetko to kontaminované, čo možno naopak spozorujú iní.
Toto nie je voliteľná disciplína, len taká možnosť, ale reálna potreba, bez ktorej sa ťažko obídeš. Netrúb svoje vyznania, kade chodíš, ale nájdi si dôveryhodnú osobu, najlepšie niekoľko osôb… Nájdi si okolo seba skupinku ľudí, s ktorými sa dá o tebe hovoriť a ktorí budú ochotní hovoriť s tebou o sebe a navzájom sa podporovať a vzájomne sa otvárať. Umožní ti to tiež časom si postupne zložiť z tváre i života masku pokrytectva a pretvárky – nosíme ju všetci, nielen ty.
To sňatie masky bude oslobodzujúce pre teba a vysoko motivačné pre celú skupinu. Bez vyznávania ľuďom to nikdy neprežiješ – nikdy nebudeš mať odvahu to prežiť, lebo to rozhodne nepatrí k tomu, čo vo svete označujeme za normálne. Nie je normálne sa otvoriť, ustúpiť do bezbrannosti. No je to oslobodzujúce – v úzkej skupine, ktorá sa dôverne pozná a navzájom si dôveruje. Len čo tú masku raz zložíš, už ju potom nebudeš chcieť nosiť.“
—
Zdroj: Advent 2/2020
Prečítajte si:
- Kto naozaj sme? (zamyslenie)