„Pravdou je, že trpiaceho človeka ľudia ľutujú. Niet sa čo diviť, že ten potom toto ľutovanie prevedie na sebaľutovanie. Narieka nad „svojím osudom“, nad tým, čo sa mu prihodilo a čo ho postihlo. Aj toto sebaľutovanie ovplyvňuje negatívne postoj pacienta. Môže sa dokonca stať, že ten sa nakoniec začne vyžívať v tom, „aký som to ja chudák“ a hnevá sa na ľudí, ktorí ho chcú povzbudiť a pomôcť mu dostať sa z beznádejného postoja.“ (Jaro Křivohlavý: Mít pro co žít, s. 81)
Presne toto sa mi pri niektorých ľuďoch stáva, keď sa ich snažím povzbudiť a vyviesť z temnoty ich ustavičného negativizmu a ľutovania sa. Výbuch hnevu z ich strany. Nech je to čokoľvek, sebaľútosť to nevyrieši. Môžeme sa chvíľu poľutovať“ ale nie si v sebaľútosti ustavične hovieť. Ubližujeme sami sebe.
