Možno sa cítime tak nejako vykoľajení a túžime po návrate do stavu, v akom sme boli predtým, než sme sa začali uzdravovať zo spoluzávislosti.
Lenže je to naozaj tak, že sme v tom stave boli v pohode?
Neprikrášľujeme si niektoré aspekty svojho vtedajšieho života?
Spomienkový optimizmus spôsobuje, že to zlé vybledlo a pamätáme si len to dobré.
Do čoho sa chceme vlastne naozaj vrátiť a znovu v tom žiť?
V dysfunkčných rodinách je normálne byť v chaose.
Lenže keď z neho odídete, z pokoja môžete byť nesvoji:
chce to čas, aby ste sa naučili, že v nude je pokoj,
veci idú podľa plánu a ľudia sú láskaví bez toho,
aby za to niečo čakali.
Majte so sebou trpezlivosť,
kým sa odúčate od chaosu ako spôsobu existencie.
Musíme mať kamene v žalúdku ako kedysi v detstve doma, aby sme sa cítili „normálne“?
Nepotrebujeme niečo prehodnotiť, zmeniť, upraviť, niečo ubrať a iné zase pridať?
Aký by mal byť náš život, aby sme z neho nemuseli pravidelne utekať?
–> Prečítajte si: