Tak toto je dlhšie čítanie, ale verím, že užitočné, keď nás kvária výčitky, že zlyhávame – aj opakovane – a ťaží nás presvedčenie, že u Boha sme preto odpísaní. Ďakujem vydavateľstvu Pacific Press za povolenie zverejnenia na základe knihy od Marvina Moora, ktorá sa síce venuje závislostiam u kresťanov (najmä jej 2. časť), ale verím, že aj spoluzávislým má čo povedať. Pomocou dlhšieho teologického výkladu na začiatku a viacerých následných podobenstiev nám autor ukazuje, ako je to s naším prijatím u Boha, keď robíme chyby. Skúste si namiesto slova hriech dosadiť „zlyhanie, chyba“ a namiesto „pokušenia“ si dajte „závislosť“. Vydržte až do konca, stojí to za to. Marta
Musíme byť absolútne dokonalí? Aké pocity to vo vás vyvoláva? Nepripadáte si nedostatoční? Veríte tomu, že vždy, keď kresťan zhreší, okamžite preruší svoj vzťah s Ježišom a ten sa neobnoví, až kým svoj hriech nevyzná? Že keby teda medzi činom a vyznaním zomrel, isto by bol stratený?
Mnohých, čo takto verili to takmer dohnalo k šialenstvu. Mali pocit, akoby zo spásy vyskakovali a znovu sa do nej vracali, ako keď basketbalová lopta dribluje po ihrisku.
Niektorí nástoja, že skákanie do spásy a von z nej nie je problém: keď sa totiž obrátený človek dozvie, že niečo je nesprávne, prestane to robiť. Podaktorí dokonca povedali, že keď je človek spasený, nehreší. To znie povážlivo.
Ak chceme vedieť, ako Boh pristupuje ku kresťanom, ktorí po svojom obrátení hrešia, musíme jasne rozumieť ospravedlneniu, preto sa o ňom porozprávajme.
ČO JE TO OSPRAVEDLNENIE?
Dve veci:
1. Odpustenie
- V Rim 4,4-8 Pavol hovorí, že ospravedlnenie = odpustenie.
- Rim 4,4.5: … tomu, kto nekoná skutky, no verí v toho, kto ospravedlňuje bezbožného, tomu sa jeho viera započítava za spravodlivosť.
2. Vyhlásenie za spravodlivého
Podľa inej definície ospravedlnenie znamená „vyhlásenie za spravodlivého„.
- Rim 3,20: Pretože zo skutkov zákona nebude pred ním ospravedlnený / vyhlásený za spravodlivého (dikaios) ani jeden človek.
Máme tu grécke slovo dikaios. V Pavlovej dobe označovalo vyhlásenie súdu o nevine. Nešlo o to, či bol daný človek naozaj nevinný, lebo sudca vydávajúci vyhlásenie možno nebol dosť informovaný, aby o nevinnosti obžalovaného rozhodol s úplnou istotou.
Pisatelia NZ použili tento grécky termín v inom význame: Boh nás pozná a sme vinní, ale z milosti nás vyhlasuje za nevinných. Pavol tvrdí , že „niet spravodlivého, ani jedného“, „všetci zhrešili“ (Rim 3,10.23). Našou jedinou nádejou je vyhlásenie súdu, že sme spravodliví napriek očividnému previneniu.
KRISTOV CHARAKTER versus NÁŠ CHARAKTER
Náboženská spisovateľka Ellen Whiteová vraví: „Ak sa mu odovzdáš a prijmeš ho ako svojho Spasiteľa, bude ťa za svoje zásluhy pokladať za spravodlivého bez ohľadu na hriešnosť tvojho života. Namiesto tvojho charakteru bude pred Bohom Kristov charakter a Boh ťa prijme tak, akoby si nikdy nebol zhrešil!
Inými slovami, Boh pripisuje to, aký je Ježiš vo vnútri, vám a mne, akoby sme takí vo vnútri boli aj my!
Vysvetlím to na prirovnaní: predstavte si, že stojíte na brehu jazera uprostred vrchov porastených borovicami. Nad nimi sú skalnaté útesy a nad končiarmi sa vlnia biele oblaky. „Musím si tú krásnu scenériu odfotiť!“ Schmatnete foťák a cvak! Po návrate domov pošlete film na vyvolanie. O dva týždne neskôr nájdete v schránke balíček s fotkami. Roztrhnete obálku a hľadáte tú konkrétnu fotku. Ale čo to? Čo sa to stalo s oblakmi?! Sú celé vyblednuté, takmer ich nevidno.
Prečo to dopadlo takto? Lebo ste nepoužili filter. Ten by bol zachytil časť svetelného spektra, kvôli ktorej oblaky „vybledli“, takže na obrázku by boli práve také krásne ako v skutočnosti.
Ježiš je filter na hriech. Predstavte si, že stojíte pred Božím trónom v nebi. Keby sa to niektorý hriešnik odvážil urobiť, okamžite by bol zničený. Lenže vo vašej predstave k tomu nedošlo. Prečo? Lebo Ježiš stojí medzi vami a Otcom a odfiltrováva hriech. Váš charakter je chybný, ale Boh sa na vás pozerá cez Ježiša a vidí vás tak, akoby ste mali jeho povahu. Presne toto má na mysli Ellen Whiteová: Namiesto tvojho charakteru je pred Bohom Kristov charakter a Boh ťa prijíma tak, akoby si nikdy nebol zhrešil.
Prečo je to dôležité?
Vedie to k úžasnému záveru:
- Boh nám dáva spásu, kým sme ešte hriešni!
- Nepožaduje od nás, aby sme najskôr prekonali všetky svoje hriechy alebo aspoň niektoré z nich či určitý druh hriechu.
- Nežiada dokonalý charakter, aby nás spasil.
- Prijíma nás so záznamom našich minulých hriechov, so súčasnou hriešnou povahou.
Boh nás prijíma ešte ako hriešnikov – a to je dôležité pre náš pokoj mysle i pre víťazstvo v boji s hriechom.
ROPNÁ PLOŠINA
Stojí na mohutných pilieroch, ukotvených v dne oceánu. Keď ju dokončia, je na nej rušno a začne sa pracovať. Účelom plošiny je poskytovať bezpečné pracovisko. Práca pokračuje, aj keď je more dolu rozbúrené. Plošina sa týči vysoko nad vlnami a je jedno, ako vysoko dorážajú alebo aký prudký je vietor. Piliere ju udržiavajú v bezpečí.
Práca na nej pokračuje, lebo ju postavili na to, aby sa na nej dalo bezpečne pracovať.
Je to analógia hriechu a spásy: more je hriech a plošina ospravedlnenie. Prácu na nej nazveme rozvoj charakteru – posvätenie. Plošina predstavuje ospravedlnenie. Boh ju postavil na to, aby sa na nej dalo bezpečne pracovať – rozvíjať charakter (posväcovať).
Keď sme sa narodili, plávali sme v mori hriechu a milovali sme ho. Potom nám do života vstúpil Ježiš, vyzdvihol nás z neho a postavil nás na plošinu ospravedlnenia. To vtedy, keď sme ho prijali ako Spasiteľa. Len čo sa nohami dotkneme plošiny, sme ospravedlnení a spasení. Boh sa na nás začína pozerať cez Ježiša – filter na hriech – a zaobchádza s nami tak, akoby sme mali jeho dokonalý charakter, hoci ho nemáme. Keby sme vtedy zomreli, miesto vo večnom Božom kráľovstve máme isté.
S tým, či sa dostaneme na plošinu nemajú naše dobré skutky vôbec nič spoločné.
Ako je to s rozvojom charakteru? Niektorí tvrdia, že skutočne obrátení ľudia prestanú hrešiť: „Ak zistíte, že hrešíte, je to dôkaz, že ste sa neobrátili.“ To nie je pravda. Charakter sa nezmení v okamihu.
Argumentujete: „Jasné, že premena povahy pravdaže trvá určitý čas. No vždy, keď kresťan odhalí hriech, ktorý si predtým neuvedomoval, okamžite by s ním mal skoncovať.“ Znie to síce pekne, ale nie je to tak.
Apoštol Ján povedal: „Dietky moje, toto vám píšem, aby ste nehrešili.“ No všimnite si, že dodal: „Ale ak niekto zhreší, máme u Otca obhajcu – Ježiša Krista, spravodlivého“ (1Jn 2,1).
Boh nám síce dal za cieľ víťaziť, ale na pravdepodobnosť víťazstva na prvý pokus sa pozerá realisticky. Whiteová pritakáva:
- „Nesprávne návyky neprekonáme na jeden pokus. Svoje ja ovládneme len po dlhých a mučivých zápasoch“ (4T, 612).
- „Pri napodobňovaní nášho božského vzoru často zlyháme“ (SM, 1:337).
Znie vám to ako víťazstvo na prvý pokus? „Pre hriech niet ospravedlnenia!“ namietate.
Súhlasím. Niet. Som len realista, čo sa týka okamžitého a úplného víťazstva nad hriechom, ktorý si u seba uvedomíme. Boh to nepožaduje a sme nerozumní, ak to očakávame my.
Z ropnej plošiny nespadneme vždy, keď urobíme chybu. Budeme na nej pracovať na rozvoji charakteru – na posvätení – a pritom budeme robiť chyby. Boh vedel, že k tomu na plošine dôjde. No postavil ju dosť silnú na to, aby udržala nás i každú chybu.
Ak teda podľa úvodnej teórie po zhrešení prerušíme svoj vzťah s Ježišom, čiže spadneme z plošiny, išlo by o ospravedlnenie zo skutkov.
Boh dal ropnú plošinu – ospravedlnenie – ako bezpečné miesto, kde môžeme robiť chyby, kým sa ich učíme nerobiť.
Ak teda naše prijatie u Boha nezávisí od nášho dobrého správania, od čoho vlastne? Neospravedlňujeme hriech, keď hovoríme, že môžeme ďalej vedome hrešiť a predsa byť Bohom prijatý?
CENTERVILLE
Predstavte si mesto s presne tisíckou obyvateľov. Nazvime ho Centerville. Tí ľudia sú v zúfalej situácii. Všetci sú už celý rok nezamestnaní a nemajú peniaze, aby si niečo kúpili.
Jedného dňa Centervillom prechádza zámožný obchodník. Dozvie sa o biede tých ľudí a rozhodne sa rozdať milión dolárov. Každému dá vypísať tisícdolárový šek. Šeky potom rozpošle poštou. Niektorí uháňajú do banky, aby si šek zinkasovali a kúpili si jedlo. Iní sú skeptickí: „Nikto by nebol taký blázon, aby každému poslal tisícku len tak pre nič za nič!“ hovoria a odmietajú si peniaze vybrať.
Každý z nich má tisíc dolárov, ale naozaj ich vlastnia len tí, čo si šeky zinkasujú v banke.
Ospravedlnený bol každý človek, nielen kresťania. Rim 5,18: „A tak teda ako skrze priestupok jedného [Adama] prišlo odsúdenie na všetkých ľudí, tak aj skrze spravodlivý čin jedného [Krista] prišlo ospravedlnenie na všetkých ľudí, teda život.“ Keď Adam zhrešil, zo všetkých ľudí sa stali hriešnici. No Kristus zvrátil to, čo spáchal Adam. Tak ako sa cez Adama stalo celé ľudstvo hriešnym, cez Krista bolo ospravedlnené. Strávi teda každý človek, ktorý kedy žil, večnosť v nebi?
Nie. Samotné zaplatenie dlhu nestačí, hriešnik to musí prijať. Je to ako v Centerville: Každý obyvateľ mal tisíc dolárov, no nie každý ich vlastnil. Prospeli len tým, čo si svoje šeky zinkasovali v banke.
S ospravedlnením je to rovnako: Ježiš svojou smrťou na kríži zaplatil za každého človeka, ktorý kedy žil. Každý má ospravedlnenie na svojom účte. Lenže iba tí, čo si „svoje šeky vyberú“, to ospravedlnenie skutočne vlastnia.
Čo to znamená, že si máme „zinkasovať šek“? Aká je podmienka prijatia ospravedlnenia, ktoré je už naše?
Podmienkou prijatia ospravedlnenia nie je: dobré správanie. Dobré skutky. Nemusíme najprv očistiť svoje správanie, aby boli pre Boha prijateľní:
- Rim 3,20: „Pretože zo skutkov zákona nebude pred ním ospravedlnený ani jeden človek.“
- Ef 2,8.9: „Milosťou ste spasení, skrze vieru, nie zo skutkov.“
Aké sú teda podmienky vlastnenia ospravedlnenia, ktoré už máme?
- Viera.
- Ef 2,8: „Lebo milosťou ste spasení, skrze vieru.“
- Rim 3,22: „Spravodlivosť od Boha prichádza skrze vieru.“
- Pokánie.
- Keď si ľudia po vypočutí Petrovho letničného kázania uvedomili, že ukrižovali Božieho Syna, spýtali sa, čo majú robiť. Odpovedal im: „Kajajte sa!“ (Sk 2,38).
Pokánie ukazuje náš postoj k hriechu. Mení nás, nie Boha. Boh nás pred hriechom zachraňuje. Pri ospravedlnení vyhlasuje, že sme nezhrešili. Preto nás žiada, aby sa zo svojich hriechov kajali. E. Whiteová povedala: „K pokániu patrí smútok nad hriechom a odvrátenie sa od neho“ (SC, 23).
Čiže: „K pokániu patrí:
⇒ smútok nad hriechom = POSTOJ
⇒ odvrátenie sa od hriechu = ČIN
MÁRNOTRATNÝ SYN
Obidva prvky pravého pokánia vidíme u márnotratného syna. Odišiel do mesta a tam premárnil svoj diel majetku. Stal sa z neho opatrovateľ svíň. V blate a špine si uvedomil, aký naozaj dobrý bol domov a veľmi po ňom zatúžil. Povedal: „Vstanem, pôjdem k svojmu otcovi .“ Keď tam prišiel, vyznal sa: „Otče, zhrešil som proti nebu aj proti tebe. Nie som viac hoden volať sa tvojím synom.“
⇒ Jeho POSTOJ (smútok nad hriechom) je zjavný zo slov: „Zhrešil som proti nebu aj proti tebe. Nie som viac hoden volať sa tvojím synom.“
⇒ ČIN (jeho odchod od hriechu) je zrejmý z toho, čo urobil: pustil sa cestou domov a po príchode sa vyznal otcovi.
A čo povedal otec sluhom? „Prineste rýchlo najlepšie šaty a oblečte ho“ (Lk 15,22).
Nepovedal: „Skôr, ako ti oblečú to rúcho, synku, chcem, aby si sa osprchoval. A matka nech ti operie špinavé šaty. Vari nechceme, aby si najlepšie rodinné rúcho zašpinil odpadkami zo svinskej maštale?“
Nie, to rúcho mu natiahli na špinavé šaty. Boh od nás nežiada, aby sme očistili svoje činy a prekonali všetky svoje hriechy alebo minimálne niektoré z nich, kým nás prikryje rúchom Kristovej spravodlivosti. To prikrýva všetky naše hriechy. Kristov dokonalý charakter je na mieste nášho chybného a pred Bohom sme prijatí, akoby sme nezhrešili.
SNÍMA Z NÁS JEŽIŠ BIELE RÚCHO VŽDY, KEĎ SPRAVÍME CHYBU?
Nie. „Ak človek túži poslúchať Boha a snaží sa o to, Ježiš túto odovzdanosť a snahu prijíma ako jeho najlepšiu službu a to, čo chýba, doplní svojou božskou zásluhou (EGW: SM, 1:382).
Sú tu obidva prvky pravého pokánia:
⇒ „Ak je v srdci človeka poslúchať Boha“
To je smútok nad hriechom: postoj
⇒„Ak sa o to snaží“
To je odvrátenie od hriechu: čin
Keď toto dvoje existuje, Ježiš „doplní to, čo chýba, svojou božskou zásluhou“.
Čo je to, čo chýba? Chyby, ktorých sa dopúšťame v snahe zvíťaziť – naše hriechy.
Hovorí E. Whiteová, že „Ježiš doplní to, čo chýba“ prerušením svojho vzťahu s nami? Že vždy, keď zhrešíme, strhne z nás rúcho svojej spravodlivosti?
Nie! Ospravedlnenie je tiež rúcho, ktoré ako kresťania počas svojho života ďalej nosíme.
EW uviedla tento princíp vo svojej knihe Cesta ku Kristovi :
„Sú ľudia, ktorí spoznali Kristovu odpúšťajúcu lásku a skutočne chcú byť Božími deťmi, no predsa si uvedomujú, že
- ich charakter je nedokonalý,
- ich život porušený,
a preto pochybujú, či Duch Svätý obnovil ich srdce. Takým chcem povedať: Nezúfajte! Často sa budeme musieť skloniť a plakať pri Ježišových nohách pre svoje nedostatky a omyly, ale nemá nás to skľučovať. Aj keď nás nepriateľ premohol, Boh nás neodmietol, neopustil a nezavrhol. Nie, Kristus je po pravici Boha, kde sa aj prihovára za nás.“ (Cesta ku Kristovi – SC, 64)
Čiže: ak skutočne chceme žiť kresťansky a robíme pre to všetko, čo môžeme, Boh nás neodmietne len preto, že zhrešíme.
Ospravedlnenie je plošina, na ktorej žijeme. Kým na nej zostávame, máme vzťah s Ježišom a istotu spásy. Pri rozvíjaní povahy budeme robiť chyby. A Boh to vie. Plošinu postavil pre kresťanov ako bezpečné miesto pre život, kým sa učia nerobiť chyby.
Keď urobíš chybu, „namiesto tvojho charakteru je pred Bohom Kristov charakter a Boh ťa prijme tak, akoby si nikdy nebol zhrešil.“
HANBA A FALOŠNÁ VINA
Vo viere nám často bráni: 1. hanba a 2. falošná vina.
Vina, ktorú cítime, keď sme urobili niečo naozaj zlé, je veľmi zdravá. Naproti tomu falošnú vinu pociťujeme aj po vyznaní svojho hriechu. Niektorí ľudia sa cítia nehodní už len preto, že žijú!
Ak túžime zvíťaziť a robíme pre to všetko, čo vládzeme, Ježiš to prijíma ako to najlepšie, čo práve môžeme ponúknuť. Je napísané:
- Všetkým … čo uverili v jeho meno, dal právo stať sa Božími deťmi (verš 12).
- Táto spravodlivosť od Boha prichádza skrze vieru (Rim 3,22).
- Lebo milosťou ste spasení, skrze vieru (Ef 2,8).
Keď vás bude najbližšie pokúšať pocit, že ste kvôli spáchaným hriechom priveľký hriešnik na to, aby vás Kristus prijal, nárokujte si tieto zasľúbenie vierou. Aj vtedy, keď sa tak necítite.
MUSÍM POSLÚCHAŤ?
Čo je to teológia „len ver“?
- „Veľmi horlivo učili: „Len ver v Krista a buď spasený; ale preč s Božím zákonom.“ Toto nie je učenie Božieho slova.“ (Selected Messages, bk. 1, 361)
- Posvätenie podľa dnešných predstáv v kresťanskom svete je biblickému chápaniu posvätenia celkom cudzie. Následkom jeho nesprávneho pochopenia je sebavedomé pohŕdanie Božím zákonom. Posvätenie podľa zástancov tohto chápania je záležitosťou jedine viery, a to v okamihu. Títo ľudia vravia: „Len ver, a Boh ťa požehná.“ Nazdávajú sa, že človek získa posvätenie aj bez toho, aby oň prejavil trvalý a usilovný záujem. Pritom sa popiera záväznosť Božieho zákona tvrdením, že človek je zbavený povinnosti zachovávať Božie prikázania. (Z tieňa do slávy – The Great Controversy, 471)
Toto je lacná milosť.
Aký je správny postoj viery k zákonu a hriechu?
Pravá viera:
- súhlasí s rozsudkom, ktorý vynáša Boží zákon nad hriechom; hriech nenávidí a to musíme aj my.
- súhlasí s rozsudkom, ktorý vynáša Boží zákon nad hriešnikovým vlastným hriechom; Boh ten hriech nenávidí a to musí každý z nás.
- túži oslobodiť sa od hriechu a byť v súlade so zákonom. Zaväzuje sa, že hriech porazí a že bude zákon poslúchať bez ohľadu na to, ako to bude bolieť či ako dlho to potrvá.
- nárokuje si Kristovu smrť za hriech a Božie odpustenie hriechu.
Zástancovia teológie „len ver“ prvé 3 body ignorujú a 4. bod si nárokujú… Chcú síce odpustenie na základe ospravedlnenia, ale nie sú ochotní zaoberať sa hriechom. Lenže Boh takto nefunguje. Neznamená to, že vyžaduje od veriacich mravnú dokonalosť a až potom ich prijme a spasí. Očakáva však, že uznáme svoje hriechy a budeme sa snažiť nad nimi zvíťaziť.
Kým chceme poslúchať a snažíme sa o to, Boh nám pripisuje Kristove zásluhy a zaobchádza s nami tak, akoby sme boli poslúchali a našu spásu to nenaruší. Pravá viera musí chcieť poslúchať a aj sa o to snažiť.
Pri teológii „len ver“ viera takáto nie je:
- Umyje sa, potom vyjde z vody a cez týždeň si žije ako sa jej páči.
- No raz za týždeň je znovu v kostole, nanovo vyznáva svoje hriechy a nárokuje si odpustenie.
Ľahkovážne a pohodlné náboženstvo bez kríža, ktoré nestavia limity a ani nič nevyžaduje, nie je náboženstvo podľa Boha.
PODRŽÍ NÁS VŠEMOCNÁ RUKA
EW: „Aby sme išli vpred bez potknutia, musíme mať istotu, že nás podrží všemocná ruka a že sa nám dostane nekonečnej ľútosti, ak padneme. Len Boh vždy počuje naše volanie o pomoc. “(SD, 154)
Rozoberme si to:
Aby sme išli vpred bez potknutia…
Potknutie sa je metafora pre „hrešenie“. Čiže: „Aby sme išli vpred bez hrešenia…“
musíme mať …
Aká je podmienka? Čo musíme mať, aby sme nehrešili?
musíme mať istotu …
Teda nie nejakú supersilu alebo prístup k tajnému poznaniu. Len istotu. A to dvojakú:
- že nás podrží všemocná ruka a
- že sa nám dostane nekonečnej ľútosti, ak padneme.
Musíme mať istotu, že keď predsa len zhrešíme, Boh nás neopustí.
EXPERIMENTÁLNE NÁBOŽENSTVO
Thomas Edison urobil pri výrobe prvej žiarovky 3 000 pokusov. Nestačilo len vyrobiť sklenú guľu a vložiť do nej vlákno. Edison experimentoval, kým nenašiel správne materiály na výrobu dostatočne tenkého vlákna, ktoré by svietilo, ale nezhorelo.
EW nazvala svoje chápanie zmeny povahy „experimentálne náboženstvo“: „Skúsenosť je poznanie získané na základe pokusu. Experimentálne náboženstvo je presne to, čo teraz potrebujeme.“ (Mar, 74).
Edison nemohol žiarovku vyrobiť na prvý pokus. Musel sa veľa naučiť, a to sa dalo len experimentovaním. Prvý pokus nevyšiel, ale posledný áno. Pri každej skúške sa naučil trochu viac: o tom, ako žiarovku vyrobiť alebo ako nie. Nezdar bol práve taký dôležitý ako úspech.
Rozvoj charakteru a proces učenia
Povahu rozvíjame rovnako: experimentovaním, „nezdarom“ a ďalším experimentovaním. Preto vravíme o experimentálnom náboženstve.
Až príliš často si myslíme, že víťazstvo by malo byť každodenné a čakáme ho pri každom pokuse. A sme malomyseľní, lebo si neuvedomujeme, že víťazstvo je proces, ktorý trvá nejaký čas.
Nemusíme si myslieť, že sme zlyhali, len preto, že sme nezvíťazili. Víťazstvom je učiť sa zo svojich chýb! Kým víťazstvo chceme a usilujeme sa oň zo všetkých síl, Boh prijíma naše slabé a nešikovné snahy ako to najlepšie, čo mu v danom okamihu vieme ponúknuť a „to, čo chýba, doplní svojou vlastnou božskou zásluhou“ (lSM, 382).
Hriech je hriech
Hoci sa pádom do hriechu učíme, hriech nie je preto o nič menej hriechom. Boh nevraví: „Tentoraz ho prehliadneme, lebo sa z neho učíš.“
Naše tzv. zlyhania sú hriechy, z ktorých sa musíme kajať a ktoré treba premáhať. Musíme sa kvôli nim cítiť previnilo. K víťazstvu dospejú iba tí, čo vždy ochotne nazvú každý spáchaný hriech pravým menom a zotrvajú vo víťaznom procese.
Extrémom je, keď sa to s uznaním hriechu preháňa. Keď sa váľame vo vine za spáchané hriechy, až načisto zmalomyseľnieme.
Edisona sa asi v polovici tých tritisíc pokusov jeden novinár spýtal: „Pán Edison, urobili ste 1 500 pokusov v snahe vyrobiť žiarovku, ale zatiaľ ste vždy zlyhali. Nemyslíte si, že je načase vzdať sa a uznať, že žiarovka sa vyrobiť nedá?“
Edison sa nedal: „Mladý muž, nie je to pravda, že som som 1 500-krát zlyhal. Práve naopak! Úspešne som identifikoval 1 500 spôsobov, ako žiarovka vyrobiť nejde.“
Ako postupoval? Keď pokus o výrobu žiarovky nevyšiel ako chcel, poznačil si, čo sa stalo. Experiment trošku zmenil a skúšal znovu. Keď sa zmietame vo vine, nejde to. Zdrvujúca hanba nám blokuje racionálne myslenie, ktoré by nám pomohlo objektívne zhodnotiť udalosť a skúsiť niečo iné.
Pavol radí: „Zabúdam na to, čo je za mnou, a snažím sa o to, čo je predo mnou“ (Fil 3,12-14).
Po vyznaní starostlivo preskúmajme, čo sa stalo, či nenájdeme spôsob, ako obmeniť ďalší experiment.
Zase viera
Ak chcel Edison žiarovku vyrobiť, musel veriť dvom veciam:
- že žiarovka sa vyrobiť dá,
- vyrobiť ju môže on.
Musíme veriť tým istým dvom veciam:
- že nad naším konkrétnym pokušením sa dá zvíťaziť a že
- zvíťaziť môžeme my.
Väčšie odhodlanie nie je bezpodmienečne kľúčom k víťazstvu.
Ak niečo robíte znovu a znovu a nikam to nevedie, je načase skúsiť niečo iné. Je istou cestou k šialenstvu, keď robíme stále to isté a očakávame iné výsledky.
FUTBALOVÝ TRÉNER
Naše predstavy o Bohu určujú náš vzťah k nemu.
Predstavme si, že sme futbalisti. Naším trénerom je Ježiš. Pri futbalovom zápase sedia tréneri na bočných čiarach, ale Ježiš nie: je vonku na ihrisku a beží popri nás, šepká nám do ucha a hovorí, kedy a kam máme utekať, kedy a komu hodiť loptu atď. Sme najúspešnejší hráči tímu, lebo Ježiš vedie každý náš pohyb.
Futbalista musí občas utekať niekoľko metrov nesprávnym smerom, aby našiel medzeru, cez ktorú sa vráti na opačnú stranu. Otázka znie: beží Ježiš vedľa nás, keď utekáme zlým smerom? Každému kresťanovi sa to občas stane. Niektorým sa to darí každý deň.
Už vieme, že podmienky prijatia ospravedlnenia sú viera a pokánie, čiže nie dobré skutky. LENŽE dobré skutky sú pre Boha veľmi dôležité – pri rozvoji povahy (posvätení). Sám Ježiš povedal: „Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je v nebesiach“ (Mat 5,16). A Pavol: „… boli sme stvorení v Kristu Ježišovi na dobré skutky, ktoré Boh už vopred pripravil, aby sme ich konali“ (Ef 2,10).
Niekedy akoby sme sa skutkov báli do tej miery, že im chceme uprieť miesto v kresťanskom živote. Lenže ony doňho jednoducho patria!
Ako to zladiť? Nie sme spasení z dobrých skutkov, ALE plán spásy zlyhal, ak ich nerobíme. Pomôže nám už spomínané podobenstvo o Ježišovi ako o futbalovom trénerovi.
Takže: „Beží Ježiš popri hráčovi, keď uteká zlým smerom?“
Áno, ak je ešte stále v jeho mužstve, nie v diablovom.
Ježiš chce v živote bežať vedľa nás, aj keď utekáme na nesprávnu stranu, ak sme ešte stále v jeho tíme.
Potrebujeme cieľ. Pavol povedal: „Jedno robím: zabúdam na to, čo je za mnou, a usilujem sa o to, čo je predo mnou. Bežím k cieľu za nebeskou cenou, totiž za Božím povolaním v Kristovi Ježišovi. (Fil 3,13.14).
Čo je naším cieľom, ak si chceme udržať vzťah s Ježišom? Víťazstvo nad hriechom. No aj keď bežíme zlým smerom – keď zhrešíme po tom, čo sme boli spasení – svoj vzťah s Ježišom neohrozíme, pokiaľ máme stále za cieľ zvíťaziť. Ohrozili by sme ho, keby sme sa tohto cieľa vzdali – keby sme Ježišovi povedali: „Nestojím o tvoje prikázania. Chcem len to, čo chcem ja.“ Kým máme za cieľ poslúchať, túžime po tom a snažíme sa o to, Ježiš nás prijíma takých, akými sa chceme stať, nie takých, akí sme – aj keď bežíme zlým smerom; aj keď zhrešíme potom, čo sme boli spasení.
Nepýtajme sa, či sme poslúchali dokonale, lebo to nedokázal nikto z nás.
Pýtajme sa: „Je mojím cieľom poslúchať Boha?“
Kým odpovedám áno, Boh so mnou zaobchádza tak, akoby som bol poslúchal. Kristov charakter je na mieste môjho a Boh ma prijíma, akoby som nezhrešil.
Ospravedlnenie umožňuje Bohu prijímať nás, aj keď bežíme zlým smerom.
Aj keď „prejdeme do diablovho mužstva“, Ježiš naďalej beží vedľa nás v tom zmysle, že nás pozýva, aby sme sa vrátili do jeho tímu.
BATOĽA MIŠKO
Ďalší obraz Boha: predstavte si, že ste otcom 11-mesačného batoľaťa – Miška. Už niekoľko týždňov chodí a pridržiava sa nábytku.
Jedného dňa sedíte v kresle v obývačke a Miško chodí po druhej strane izby a drží sa pohovky. Chcete ho vidieť chodiť bez opory, preto naňho zavoláte. Otočí sa a urputne premýšľa. Musí to byť desivé, urobiť prvé kroky na takých vratkých nohách.
„Poď sem, poď k ockovi!“ voláte naňho a vystierate ruky. Miško sa nakoniec pustí pohovky a vydá sa naprieč izbou. Tlieskate mu a povzbudzujete ho. Lenže nestojí veľmi pevne a asi v polovičke cesty zavadí palcom o koberec a bác na zem!
Vyskočíte z kresla, zohnete sa k nemu, šklbnete ho hore za rameno a dáte mu dobrú po zadku. „Zlý chlapec! Zvládneš to aj lepšie!“ vrieskate naňho.
To už Miško plače, ale ignorujete to a myknutím ho staviate na zem. „Tak, a teraz mi ukážeš, že už vieš stáť na vlastných a chodiť ako muž!“ vrieskate.
Je desivé, že by otec vyplieskal batoľa, ktoré experimentuje s chodením. A predsa si mnohí myslia, že toto robí Ježiš hriešnikom, ktorí experimentujú s kresťanstvom. Myslíme si, že keď zhrešíme, Ježiš k nám priskočí, šklbne nás za rameno, pleskne nám po zadku a zreve: „Ty zlý hriešnik! Dokážeš aj viac ako toto!“ Potom nás odsotí na zem a pritvrdí: „Tak, a teraz mi ukážeš, že vieš chodiť ako skutočný kresťan!“
Máme takúto predstavu o Bohu v hlave? Že práve takto k nám Boh pristupuje, keď spravíme chybu? Že sa na nás mračí, karhá nás a odsudzuje?
Skúsme ten obraz zmeniť. Sme znovu v obývačke a pozorujeme Miška, ako sa púšťa pohovky a ide naprieč izbou. Opäť sa potkne a spadne, ale tentokrát ocko pribehne a zodvihne ho do náručia. Prihovára sa mu: „Som taký rád, že som ťa videl, ako chceš chodiť a skúšaš to!“ A potom ho postaví na zem, drží ho za malé rúčky a povzbudzuje ho: „Tak, a teraz, ak dovolíš, pomôžem ti naučiť sa chodiť.“
Takto k nám naozaj pristupuje Boh a Ježiš, keď sa učíme nehrešiť, ale predsa zhrešíme. Ježiš nás zovrie v náručí a povie: „Som tak rád, že chceš zvíťaziť a že sa o to pokúšaš.“ Potom nás postaví na zem, objíme nás okolo pliec a usmeje sa na nás. Pocit odsúdenia nám možno našepkáva, že sa mračí, ale on sa usmieva. Potom vás voľnou rukou chytí za ruku a povie: „Tak, ak dovolíš, teraz ti pomôžem, aby si sa to naučil robiť správne.“
Je toto narušený vzťah? Ježiš zomrel práve za tie hriechy, ktoré sa snažíme prekonať. Hodlá zostať pri nás, keď sa učíme víťaziť! Neprestane byť láskavý, kým si nenapravíme výkon.
Ak nechceme nič viac ako slúžiť Ježišovi a proste to ešte nedokážeme, môžeme si byť istí, že Ježiš je na našej strane. Je pri nás, aby nás povzbudil a pomohol nám urobiť to nabudúce lepšie.
Ospravedlnenie je obraz Boha. Ukazuje nám ho ako takého, ktorý nás vyhlasuje za spravodlivých, hoci vo vnútri sme ešte stále veľmi nedokonalí.
Použil som viac obrazov:
- Ježiš ako filter na hriech,
- ropná plošina,
- mesto Centerville s tisíckou hladujúcich obyvateľov,
- Boh, ktorý víta kajúcneho márnotratného syna,
- Ježiš ako futbalový tréner a
- otec, ktorého dieťa sa učí chodiť.
Ospravedlnenie je obraz Boha, ktorý nám odpúšťa hriechy a odmieta ich použiť proti nám.
Vierou ten obraz prijmime ako skutočný a podľa tejto predstavy Boha žime.
Falošný obraz Boha nás môže stáť večný život! Ak si ho predstavujeme ako otca, čo vyplieska svoje dieťa, keď sa potkne a spadne, nemôžeme zvíťaziť. „Ak máme napredovať bez potknutia [hrešenia], musíme si byť istí, že keď padneme, … dostane sa nám nekonečnej ľútosti.“ Bez tejto istoty, bez tohto obrazu Boha, skôr či neskôr padneme, zhrešíme.
Aby sme sa uchránili pred pádom, musíme si Boha predstavovať ako takého, ktorý nás prijme, keď padneme.
TÝŽDEŇ V ŽIVOTE JOŽKA MRKVIČKU
Skončím príbehom. Je vymyslený práve tak ako príbehy o futbalovom trénerovi a Miškovi. Nazvime ho „týždeň v živote Jožka Mrkvičku“. Znázornil som ho nasledujúcim grafom. Ak sa mu dobre prizriete, zistíte, že je v ňom zakreslený aj jeden predchádzajúci a jeden nasledujúci deň:
Žiaľ, Jožko Mrkvička bojuje s jedným problémom: má strašnú povahu. Keď sa rozzúri, vybuchne ako sopka. V sobotu večer sa nahneval na svoju manželku kvôli niečomu, čo sa mu nepáčilo a riadne jej to vytmavil.
Jožko sa na mňa veľmi podobá: vždy, keď sa nahnevám, tak oprávnene. Všimli ste si to niekedy u seba? Jožko Mrkvička vedel, že jeho manželka si zaslúži každé jedno slovo, čo povedal. Trvalo mu 24 hodín, kým sa upokojil a uvedomil si, že sa možno mýlil. Do pondelka večera to už vedel naisto, ale až v utorok poobede bol schopný vyznať sa manželke. V grafe to vyzerá takto (červená časť):
Podľa teórie z úvodu prerušil Jožko Mrkvička svoj vzťah s Ježišom v sobotu večer v okamihu, keď stratil trpezlivosť a obnovil ho až v utorok večer, keď sa vyznal manželke. Keby ho počas tých troch dní zrazil vlak a zomrel by, pravdepodobne by bol stratený. Od utorkového večera je našťastie čistý. Teraz si môže byť istý, že keby zomrel, bol by spasený, lebo obnovil svoj vzťah s Ježišom.
Vlastne nie tak celkom, lebo má žiaľ aj iný problém. Občas z núdze zaklame, aby si ušetril ťažkosti. V pondelok poobede si ho zavolá šéf a hovorí: „Jožko, ako si na tom s tým projektom, čo som ti dal pred niekoľkými týždňami?“
Jožko stuhne, lebo na ňom ešte nepohol ani prstom, takže predstiera, že trošku pokročil. Nevinne zaklame. Znovu zhreší – a tentokrát ani nemusí čakať, kým mu to dôjde. Len čo tie slová vysloví, už vie, že zhrešil. Trvá mu to však do štvrtka obeda, kým pozbiera odvahu a ospravedlní sa šéfovi.
Zakreslime si tento sled udalostí do grafu (modrá časť):
Jožko má po rozhovore so šéfom našťastie čistý štít a obnovil svoj vzťah s Ježišom. Teraz ho už môže zraziť vlak!
Žiaľ, ešte stále má problém so svojou povahou. Keď vo štvrtok večer príde domov, nahučí na deti a ospravedlní sa im až v nedeľu ráno (zelená časť):
A teraz si všimnite veľmi zaujímavú vec. Ak Jožko Mrkvička preruší svoj vzťah s Ježišom vždy, keď zhreší a neobnoví ho, až kým sa nevyzná, tak počas celého tohto týždňa mal vzťah s Ježišom dokopy len 3 alebo 4 hodiny! – a síce odkedy sa ospravedlnil šéfovi, až kým nevyletel na deti. V našom grafe to vyzerá takto (žltý štvorec):
Ak je daná teológia zo začiatku článku správna, potom 3 alebo 4 hodiny vzťahu s Ježišom v týždni stačia Jožkovi Mrkvičkovi na prekonanie všetkých jeho pokušení a na rozvíjanie charakteru podobného Kristovmu.
Nejako mi to nedáva zmysel.
A vlastne vám môžem dokázať, že Jožko Mrkvička bol kresťanom po celý týždeň. Mal vzťah s Ježišom po celý ten čas. Ako to? Jednoducho preto, že v tom týždni 3x zhrešil, 3x to pripustil a 3x sa kajal a vyznal. Nekresťania to nerobia. Tí sa nestarajú, že zhrešili. Hrešia a smejú sa, že im to prešlo.
Už rozumiete, prečo nám musí byť Ježiš nablízku v čase, keď sme zhrešili, až kým hriech nevyznáme? Keby to nerobil, väčšina z nás by s ním prežívala vzťah veľmi krátky čas!
„Vždy, keď padneme alebo zhrešíme, strácame ospravedlnenie.“
Už vieme, že to nie je pravda
Boh ma miluje, aj keď urobím chybu. Kým chcem zvíťaziť a pokúšam sa o to, je pri mne – a to aj vtedy, keď práve nevíťazím.
Nádejam sa, že posvätený charakter, o ktorý sa budeme usilovať dnes, zajtra a každý ďalší deň nás pripraví na naše stretnutie s Ježišom.
© Podľa 1. časti knihy od Marvina Moora: Conquering the Dragon Within. Pacific Press® Publishing Association. Nampa, Idaho. 304 s. Zverejnené s povolením od redakčnej rady Pacific Press® Publishing Association, Nampa, USA, zo dňa 15.10.2014.
Preklad © Marta
Marvin Moore je redaktor, kazateľ, rečník a autor 20 kníh.