Vina a hanba

od autora:

KDE SA VZALI NA SVETE?

V Biblii sa s HANBOU stretávame prvýkrát v rajskej záhrade, keď Eva a po nej Adam napriek Božiemu zákazu zjedli ovocie zo stromu poznania dobrého a zlého.

Keď počuli hlas Hospodina Boha, ktorý sa prechádzal po záhrade za popoludňajšieho vánku, ukryl sa človek i jeho žena pred Hospodinom Bohom medzi stromy záhrady. Hospodin Boh zavolal na človeka a opýtal sa ho: „Kde si?“ On odpovedal: „Počul som tvoj hlas v záhrade, zľakol som sa, pretože som nahý, a tak som sa skryl.“   (1 Moj 3,8-10)

Adam a Eva sa skryli, lebo sa HANBILI. V nasledujúcom dialógu môžeme sledovať, ako sa namiesto priznania a vyznania snažia VINY zbaviť a zvaliť zodpovednosť na druhého:

Potom sa ho spýtal: „Kto ti povedal, že si nahý? Nejedol si azda zo stromu, z ktorého som ti zakázal jesť?“ Človek odvetil: „Žena, ktorú si mi dal, aby bola so mnou, dala mi z toho stromu, tak som jedol.“ Nato povedal Hospodin Boh žene: „Čo si to urobila?“ Ona odpovedala: „Had ma naviedol, tak som jedla.“   (1 Moj 3,11-13)

Čiže: Adam sa vyhovára na Evu a Eva na hada. A v konečnom dôsledku obidvaja obviňujú aj Boha, lebo to bol on, kto dal Evu Adamovi a kto tiež stvoril hada a dovolil mu, aby vošiel do raja.

ČO JE TO VINA?

VINA je o tom, čo som urobil. Týka sa posudzovania správania, je o zodpovednosti zaň. Vedie nás k výčitkám a ľútosti. Uvedomíme si pri nej, že to, čo sme urobili, malo dopad na niekoho iného. Je to zdravá spätná väzba od nášho svedomia. Obmedzuje naše bezbrehé počínanie a hovenie si sebe a pripomína nám, že sú určité limity. Motivuje nás k tomu, aby sme sa ospravedlnili a podľa možnosti napravili chybu a v budúcnosti sa jej snažili zabrániť.

  • Ak za svoje chyby a zlyhania sám seba kritizujem, trestám sa a odmietam sám seba, nijako to neosoží.
  • Na druhej strane umlčovaním svedomia sa odtŕham od svojej mravnej stránky.

Prenášanie viny. Rovnako ako v raji, aj dnes sú snahy preniesť vinu na druhého, no platí princíp, že sa svoje činy sme 100 % zodpovední my sami, bez ohľadu na vonkajšiu provokáciu. Spoluzávislí často prenášajú vinu na seba aj za to, za čo vinní nie sú (napr.: „Keby som bola lepšia manželka, nepil by.“)

– Ak viním druhých, vyvoláva to vo mne hnev, ktorý sa po čase môže stať mojou povahovou vlastnosťou.
– Ak viním seba, vláčim so sebou vinu.

Pri vine treba rozlišovať:

  • Pri morálnej vine viem, že som porušil svoje princípy a hodnoty.
  • Pri spoluzávislej, falošnej vine sa cítim nadmerne zodpovedný za pocity, očakávania a potreby druhých.

Preto je dôležité presne určiť hranice toho, za čo som a za čo nie som zodpovedný.

vina a hanba

ČO JE TO HANBA?

HANBA je o tom, kto som. Je o mojej identite, o pocite, ktorý mám zo seba – pocite nedostatočnosti, podradnosti alebo sebanenávisti. Hanba vraví: Ja sám som zlý. Izoluje ma – od seba i od druhých. Lenže pred sebou sa nedá ujsť. Vyhýbame sa ľuďom, lebo si myslíme, že aj oni si o nás myslia to, čo si my myslíme o sebe. Vyhýbame sa intimite a partner nemá šancu skutočne nás spoznať takých, akí naozaj sme.

Zdravá hanba v podobe pokory nám pripomína, že sme len zrnkom prachu vo vesmíre, no súčasne sme cenní a jedineční.

KDE SA VZALI V NÁS?

U zdravých ľudí sa hanba rýchlo pominie. Lenže u spoluzávislých hanba stále visí vo vzduchu. Neveríme tomu, že na nás záleží alebo že si zaslúžime lásku, rešpekt, úspech alebo šťastie.

Možno máme vo svojom živote ľudí, ktorí nás ustavične zahanbujú: rodičov, šéfa, manželského partnera, priateľa… Spočiatku to boli oni, kto nás zahanboval, postupom času si pri zahanbovaní sa plne vystačíme sami. Hanbu môže vyvolať aj kladenie privysokých nárokov, keď sú očakávania také vysoké, že ich dieťa nezvláda. Chýba emocionálne spojenie a pocit, že naše pocity sú brané do úvahy, prostredie môže byť dokonca celkom bez pocitov (na otázku čo cítiš spoluzávislí väčšinou vedia odpovedať len jedným slovkom: Nič. Sú „odtrhnutí“ od seba). Nakoniec sa začneme pýtať: „Čo je to so mnou, keď sa takto cítim?“

Možno si navrávame niečo z tohto:

  • Som neschopák.
  • Nie som dôležitý.
  • Vyzerám otrasne.
  • Budú ma ľúbiť, len keď budem dokonalý.
  • Nie som hoden lásky
  • Musím svoju hodnotu dokázať tým, že budem dosahovať vynikajúce výsledky, ak budem dobrý v škole, práci, športe…
  • Nezaslúžim si byť šťastný.
  • Som zlý človek.
  • Som chybný.

Negatívne následky hanby. Hanba zabíja spontánnosť, ničí naše sny a udúša talent. Namiesto toho prináša depresiu, beznádej a zúfalstvo. Úzko s ňou súvisí perfekcionizmus, nízka sebaúcta, snaha zapáčiť sa ľuďom a vo všetkom im vyhovieť a vina. Kvôli vyvolanej úzkosti a vine sťažuje vzťahy a sabotuje ich. Máme strach povedať svoj názor alebo vyjadriť, kto sme. Úzkosť vedie k závislostiam, poruchám stravovania a iným negatívnym reakciám. Viníme druhých, lebo už aj bez priznania ďalšej chyby sa cítime dostatočne mizerne. Vo vzťahoch sa riadime heslom: „Opustím ťa skôr, ako ty opustíš mňa.“

ČO SA ODOHRÁVA ZA SCÉNOU?

V úvode sme spomínali hada. Biblia celkom jasne hovorí o duchovnom boji medzi silami dobra a zla.

V 28. kapitole Ezechiela sa hovorí o padlom anjelovi Luciferovi, Satanovi: „Ty si pečaťou úmernosti, plný múdrosti a dokonalý čo do krásy… Bol si dokonalý vo svojich cestách odo dňa, v ktorý si bol stvorený, dokiaľ sa nenašla pri tebe neprávosť. Tvoje srdce sa povýšilo v tvojej kráse; skazil si svoju múdrosť pre svoju skvelosť.“

A v Zjavení 12,9: „Veľký drak, starý had, ktorý sa volá diabol a satan, zvodca celého sveta, bol zvrhnutý na zem a s ním boli zvrhnutí aj jeho anjeli.“

Máme tu do činenia so „žalobníkom“, ktorý pomocou svojich očiam neviditeľných duchovných légií rozsieva do našich myslí negatívne myšlienky o nás i o druhých.

„Lebo nie je nám zápasiť s krvou a s telom, ale s … duchovnými mocami zlosti….“ (Efežanom 6,12)

Našou nádejou je, že Boh a jeho anjeli nikdy neopustia toho, kto sa ho vierou pevne pridržiava.

TERAPIA

Vyžaduje si bezpečné prostredie, v ktorom začíname byť zraniteľní, učíme sa vyjadrovať sa a dosahovať prijatie a empatiu.

Čo teda môžeme robiť?

  • Potrebujeme sa znovu „spojiť so sebou“.
  • Potrebujeme si pripomínať, že sme milované Božie deti a Boh prijíma naše maximum v danom štádiu nášho charakterového vývoja a dopĺňa to, čo chýba.
  • Začíname skúmať a naprávať svoje presvedčenia o sebe a nahrádzať ich správnymi.
  • Zisťujeme, kde sú naše hranice zodpovednosti, za čo sme a za čo nie sme zodpovední.
  • Túžime zbaviť sa a utíšiť toho ustavične súdiaceho sebakritika vo svojom vnútri, ktorý nám stále predkladá zlatý štandard, pri ktorom sme ustavične nedostatoční. Modlime sa o silu, učme sa naspamäť veršíky z Biblie, ktoré hovoria o našej pravej identite Božích detí a našom postavení v Kristovi.
  • Pravidelne skúmame svoje potreby, zapisujeme si, na čom nám záleží a či je naše správanie v súlade s našimi princípmi.
  • Namiesto negatívneho trestania seba investujeme energiu do nápravy svojho správania. Boh nám pri našom snažení rád pomôže. „Všetko vládzem v tom, ktorý ma posilňuje, v Kristovi.“ (Filipským 4,13).
  • Učíme sa riskovať, odvážiť sa k priateľstvu a láske.

⇒ Mohlo by Vás zaujímať: