Pozrela som si film To najlepšie ešte len príde o dvoch kamarátoch z detstva. Tento vlastne tragikomický príbeh ma veľmi pobavil i oslovil. V jednej chvíli sa neurotický chemik Arthur v rozhovore zdôveruje Césarovi ohľadom svojho rozvodu:
„Žena mi povedala, že ma má veľmi rada, ale nie dostatočne na to, aby so mnou vydržala. Tak som chodil k psychoterapeutovi a ten mi povedal, že aby som bol milovaný, musím poznať sám seba. Po mesiaci intenzívneho sebaspoznávania som sa o sebe dozvedel toľko, že som už viac nechcel vedieť.“
Aj som sa smiala, aj mi ho bolo ľúto. Videla som v tom aj seba. Áno, nie je to ľahké objavovať svoje skryté zákutia, ktoré v nás vyvolávajú zúfalstvo a vedomie, že nie sme schopní sa nejako zmeniť. V takých chvíľach voláme s apoštolom Pavlom:
Viem totiž, že vo mne, to jest v mojom tele, nesídli dobro; lebo chcieť dobro, to mi je blízko, ale robiť dobro nie. Veď nerobím dobro, ktoré chcem, ale robím zlo, ktoré nechcem. No ak robím to, čo nechcem, už to nerobím ja, ale hriech, ktorý vo mne sídli. Badám teda taký zákon, že keď chcem robiť dobro, je mi blízko zlo. Podľa vnútorného človeka s radosťou súhlasím s Božím zákonom; ale vo svojich údoch pozorujem iný zákon, ktorý odporuje zákonu mojej mysle a robí ma zajatcom zákona hriechu, ktorý je v mojich údoch. Ja nešťastný človek! Kto ma vyslobodí z tohto tela smrti? (Rimanom 7,18-24)
Je vzácne stretnúť človeka, ktorý je ochotný vydať sa na cestu sebaspoznávania a ísť po nej. Pracovať na sebe, zlepšovať svoj život a vzťahy. A vzácne je, ak sme takým človekom my sami. Cieľom je napredovanie, nie dokonalosť. Naša Vyššia moc nám pri tom pomôže.
Mohlo by Vás zaujímať:
⇒ Kto naozaj sme? (zamyslenie)