Som len človek (zamyslenie)

Byť zraniteľný znamená emocionálne riskovať: trebárs aj výsmech. Zaujímavé je, že sami zraniteľní byť odmietame, na druhej strane je zraniteľnosť to, čo očakávame od druhých.

Dnes ma v posilke pobavilo rozprávanie majiteľky. Po tréningu som jej vravela, že som namiesto zaužívaných 10 opakovaní v sériách robila 15 a je to fuška, že som ku koncu už nevládala. Zasmiala sa: „No, šak tu bol XY. Tréner mu povedal, čo má cvičiť a spýtal sa ho, či to zvládne. XY na to: ‚Jasnačka.‘ Lenže potom dobehol za mnou do vchodovej haly, uvelebil sa tu v jednom z kresiel a vraví: ‚Normálne som ustatý. Povedal som trénerovi, že to zvládnem, šak som nejaký chlap, néé? Ale musím si odpočinút. Keby došél, povedzte, že ste ma volali.‘“ Inokedy pri otázke, či schudol zahlásil: „Já nemóžem schudnút, já to večer ždycky dobehnem. Žena spraví plnú misu šalátu a je to.“

Povedzme si to prámo – človek dokáže šecko:

urobit dýru do sveta aj do ozónu,

urobit si pekný dom, ale aj peknu hanbu,

vyzírat jako pekný hrdyna, ale aj jako pekný idiot,

nýkedy dokáže byt na svete aj sto rokov,
ale nedokáže byt pod vodou ani tri minúty,

ví obstojne hrat na klavíri a na nervy, skákat do reči aj o tyci a

tuším vác myslet na budúce generácie počítačov jako maturantov.

No človek by si až tak mnoho nemav namýšlat, lebo… je len človek.

Ani pri najlepšej vóli nedokáže preletet v petmetrovej výške
z Námestá hranyčárov na Šancovú ulicu,

a to ani za ideálnych poveternostných podmínek.

Nedokáže vonat jako lipa a len tak sa rozmnozovat po vetre jak topol.

To dokáže len Božá príroda.

A preto by si človek mav celkom skromne povedat:

Pane Bože, až tak mnoho toho nevím,
a preto sa tu na svete budem radšej vácej čudovat jako svet menyt.

Pri čudovaný totyž nelítajú trísky, a nekapú ryby,

ale rastú stromy a padá snah,
a šecko je na svojom míste a v porádku jako ždy tedy,

ked je na jar naozaj jar,

v lete leto,

na jesen na jablony jabĺčko, v zime zima,

na človekovi hlava,

a v človeku… srcco.