KTO JE TO UMOŽŇOVATEĽ? -

Podľa Wikipedie má „umožňovanie“ (angl. enabler) dva významy: pozitívny a negatívny.

Pri pozitívnom ide o také vzájomné pôsobenie medzi ľuďmi, ktoré im umožňuje rozvíjať sa rásť, či už v rodine alebo nejakej skupine.
V negatívnom slova zmysle je umožňovateľ človek, ktorý z lásky, vernosti a starosti zasahuje, aby chemicky závislého chránil, kryl, ospravedlňoval a preberal zaňho zodpovednosť. Tým odstraňuje prirodzené dôsledky jeho správania, čo môže to závislému jednotlivcovi brániť v kríze (dopade na dno), ktorá by mohla spôsobiť zmenu a tak predlžovať jeho chorobu.

Pri závislosti môže mať umožňovateľ pocit, že pomáha, a pritom problém len udržiava a zhoršuje. Preberá zodpovednosť a vinu namiesto aktívne závislého a často s najlepšími úmyslami, zo strachu alebo neistoty napráva škody, ktoré závislý svojím správaním napáchal. Následkom toho to nemusí robiť samotný vinník a je tak chránený pred uvedomením si škody, ktorú zapríčiňuje, a teda aj pred potrebou alebo tlakom zmeniť sa. Takéto umožňovanie závislosť nerieši, ale ju udržiava.

Aký je rozdiel medzi pomocou a umožňovaním?

Keď pomáham, robím pre niekoho niečo, čo nedokáže urobiť sám.
Keď umožňujem, robím za niekoho veci, ktoré by mohol a mal urobiť sám.

Som umožňovateľ?

Odpovedzte na otázky v teste.

Prečo umožňujem?

Z viny, strachu, alebo preto, že chcem ovládať.

Ako umožňujem?

Záchranca v ženskej verzii nedovolí, aby sa incident stal problémom. A tak manželka poumýva povracaného manžela a uloží ho do postele, aby sa ráno zobudil v teplých čistých perinách a našiel si na stolíku uvarenú kávu a pohodovú manželku, ktorá hneď pribehne. A nikto nič netuší. Ani alkoholik sám, čo vlastne včera povyvádzal. Narobí dlhy? Nevadí. Manželka záchrankyňa si nájde ďalšiu prácu, prípadne robí nadčasy, aby ich zaňho zaplatila.

Mučeníčka sa hanbí za alkoholikovo správanie dá mu to najavo svojimi činmi alebo slovami. Sťažuje sa alkoholikovi, sťažuje sa kamarátkam, trucuje, je naštvaná a izoluje sa. Alebo sa tak hanbí, že sa vyhýba i akejkoľvek zmienke o tom, čo sa stalo. Čoraz viac sa uťahuje a jej depresia narastá. Mlčky sa snaží alkoholikovi „povedať“, že sa zaňho hanbí a pokúša sa ho donútiť k vine.

Provokatérka trestá opitého za jeho činy. Nadáva mu, vysmieva sa mu a zhadzuje ho. Vyrýva a s krikom ho uráža tak, že to počujú všetci. A informuje aj kamarátky. Alebo ho ignoruje a nerozpráva sa s ním. Hrozí, že odíde. No ani to nenechá plávať. Hnev a rozhorčenosť narastajú, frekvencia incidentov narastá. Alkoholikove prehrešky stále vyťahuje proti nemu.

Riešenie

Po tom, ako otec zaspal, som chcela dať do poriadku, čo sa dalo, no mama ma vždy zastavila. Čítala knihy o tom, ako treba pristupovať k alkoholikom, a v nich sa písalo, že opilci si na svoje vyčíňanie neskôr nespomenú, takže ak po nich upraceme, myslia si, že sa nič nestalo. „Váš otec potrebuje vidieť spúšť, čo robí v našich životoch,“ vravela mama. No keď otec vstal, tváril sa, akoby zničené predmety neexistovali, a nikto s ním o tom nediskutoval. My ostatní sme si museli zvykať na pohyb medzi zdemolovaným nábytkom a rozbitým sklom. (Jeannette Wallsová: Sklený zámok. Tatran 2018. 2. vyd. S. 114. Zdôraznenie pridané.)

Závislý potrebuje pocítiť prirodzené (a často nepríjemné) dôsledky svojich činov.

Nikto nechce, aby jeho milovaní trpeli. No keď si uvedomíme svoju úlohu v udržiavaní závislého v jeho závislosti, chceme s tým prestať. Chceme prestať, lebo si všimneme svoju vlastnú bolesť alebo stále sa vracajúce a stále intenzívnejšie pocity, že šalieme (psychóza, neuróza, izolácia, až smrť) a toto všetko začína presahovať dôvody nášho umožňovania. Sme finančne vyžmýkaní, emocionálne zničení a duševne šalieme. Uvedomíme si, že umožňovanie je len dočasné riešenie a treba to robiť opakovane. Môže nám v tom ale brániť strach z následkov, ktorého – teraz už vami nehatené – môžu na závislého plnou silou dopadnúť. A zasiahnuť môžu nielen jeho, ale aj rodinu, napríklad po finančnej stránke. Vždy si treba uvedomiť, že krátkodobá bolesť je lepšia ako dlhodobé trápenie.

Na rad prichádza Al-Anon, individuálna terapia, 12 krokov – a prvým z nich je uznanie, že nad závislým sme bezmocní. Nemôžeme ho „dokopať“ k triezvosti. Jediné, čo máme pod kontrolou, sme my sami. Vydržme v terapii, choďme na mítingy, alebo dokončime projekt, ktorý sme vždy chceli dokončiť. Prestaňme „pedinovať“ závislého, lebo doteraz sa zameriaval na VAŠE reakcie a správanie, kým teraz, keď si žijete svoj život a svoju zodpovednosť, musí riešiť SVOJE reakcie, svoje správanie, svoje problémy a život.

Keď prestaneme umožnovať

Reakcia závislého: Pripravte sa, že keď prestanete zachraňovať, môžete sa stať obeťou manipulácie zo strany závislého. Môže sa vyhrážať samovraždou, fyzicky vás v opitosti napadnúť a pod.

Reakcia u bývalého umožňovateľa: strach, panika, vina z toho, že konečne hovoríme NIE, že nerobíme, čo sme robili, aby sme ho zachraňovali, alebo z toho, že sa staráme o SVOJE VLASTNÉ financie, emócie a názory.

Samarin príbeh

Keď som už bola chorá a unavená z toho, že som chorá a unavená, donútilo ma to k činu.

Bola som unavená z bolesti. Bola som už chorá z pocitu, že tak ako bájny Atlas držím svet na svojich pleciach. Bola som vyčerpaná z čítania myšlienok, kráčania po špičkách, snahy vyhovieť, naprávania, manažovania a kontrolovania. Bola som už dostatočne naštvaná, aby som prijala vinu a hanbu za čokoľvek, čo som robila, aby som sama sebe privodila svoje vlastné „prirodzené dôsledky“. Bola som nahnevaná, že nič z toho, čo robím nefunguje a nezlepšuje mi to život. Zmáhala ma únava z mikromanažovania každej malej kalamity, ktorá mohla nastať.

Nakoniec som urobila to, čoho som sa desila a išla som na stretnutie Al-Anonu a začala som sa liečiť zo spoluzávisloti. Pripustila som, že som bezmocná nad druhými ľuďmi a že môj život sa stal nezvládnuteľným.

Priznala som si, že to bolí.
Cítila som to, čo som cítila. Niekedy som o tom hovorila s kamarátkou, ktorej som dôverovala.
Zostala som v kontakte s inými liečiacimi sa spoluzávislými a/alebo Al-Anonom.
Išla som na stretnutia Al-Anonu alebo 12 krokov.
Čítala som Codependents Guide to the Twelve Steps od Melody Beattie.
Prešla som si knihu Paths to Recovery od Al-Anonu.
A čím viac som v praxi používala tieto princípy uzdravenia z literatúry, tým prirodzenejšími sa mi stávali.
Začala som fungovať inak.

Bolesť v mojej duši sa okamžite zmenšila, keď som zistila, že tí druhí mi rozumejú. Naučila som sa, ako sa mám o seba starať. Naučila som sa hovoriť Nie. Naučila som sa, čo sú to hranice. Naučila som sa rozoznávať znamenia toho, že sa mám pustiť nejakého človeka alebo odovzdať nejakú situáciu, nechať ju plávať. Naďalej som sa o seba starala, keď prišli bolestné pocity alebo boľavé „prirodzené dôsledky“ MOJICH VLASTNÝCH činov. A jedného dňa (keď som sa nepozerala), bolesť duše jednoducho zmizla.

Zlou správou (úsmev) bolo to, že už nemôžem nikoho viniť za svoju vlastnú biedu a trápenie, strach a vinu. Teda „mohla by som“, ale tak vo vnútri viem, že to nie je pravda. DOBROU správou je, že poznám pravdu: som zodpovedná za seba a dokážem sa uzdraviť.

Uzdravenie mi dalo dar nielen postaviť sa zoči voči sama sebe, ale tiež BYŤ sama sebou. Pozrela som sa do každého zaprášeného kúta, ktorý som prikryla mučeníctvom, ovládaním, stavaním sa do úlohy obete a strachom. Pozrela som sa na vzorce svojho správania z detstva. Zistila som, čo ma motivuje. Postavila som sa svojim strachom a skočila do nich rovnými nohami. Robila som to, čoho som sa desila. Hovorila som NIE, ktorého som sa bála. Vytýčila som hranice, o ktorých som vedela, že pri nich zomriem. A naozaj sa tak stalo: zomrelo moje staré ja a nahradilo ho moje prirodzené ja. (Samara)

Zdroje:

⇒ Mohlo by Vás zaujímať: