12 krokov: DRUHÝ KROK

od autora:

Zrodila sa nádej

Dospeli sme k viere, že len Sila väčšia ako naša obnoví naše duševné zdravie.


2. krok z 12

Celé znenie 12 krokov:

V akej situácii sa nachádzame?

Ako spoluzávislých nás ovplyvnili rôzni „šialení“ ľudia (závislí: alkoholici, narkomani, ale tiež toxické osobnosti) . Sme vystresovaní, zdeprimovaní, frustrovaní, vystrašení a unavení, mučí nás hanba, vina a sebanenávisť, nemáme sa radi. Už sme skúšali vyhrabať sa z toho vlastnými silami a zúfalí sme zistili, že to nefunguje a sme stále v rovnakých problémoch. Cítime sa mizerne.

V 1. kroku sme zistili a uznali, že máme problém: nad spoluzávislosťou a druhými ľuďmi sme bezmocní a nezvládame svoj život (prácu, rodinu, vzťahy, financie…).

1. krok je o prijatí faktu, že „ja nemôžem“.

Ak prežívate bolesť, zúfalstvo, vyčerpanie a pocit, že všetko na vás padá, nie ste sami. Strach, depresia, frustrácia a neustály vnútorný chaos sú vaši dôverní známi. Prvý krok už ste prešli, keď ste si priznali svoju bezmocnosť: „Ja na to sám/sama nestačím.“ Teraz však prichádza 2. krok – krok k nádeji.

Pomoc, ktorú môžeme prijať

V 2. kroku môžeme požiadať o pomoc svoju Vyššiu silu. Poprosiť ju, aby nám pomohla cítiť sa lepšie. Postupne dospejeme k tomu, že sa nemusíme snažiť viac, aby sme sa z toho vyhrabali sami, ale môžeme veci pustiť a pustiť k nim svoju Vyššiu silu. Opakovane. Hodinu po hodine, deň po dni.

2. krok je o viere, že „Boh môže“.

Tento krok je o viere a otvorení sa: uvedomíme si, že nemusíme všetko zvládnuť sami. Viera, že existuje sila väčšia ako naša, ktorá nám môže prinavrátiť duševné zdravie, nie je o mágii, ale o prijatí skutočnosti, že sme unavení a stratení, a že je čas, by sme si prestali myslieť, že všetko musíme vyriešiť sami. Zrazu môžeme povedať: „Možno mi naozaj môže niekto — alebo niečo—pomôcť.“

Keď máme pocit, že nás ničia ľudia okolo nás, 2. krok nám prináša nádej, otvorenie mysle a srdca pre spojenie s inými uzdravujúcimi sa ľuďmi (svojpomocné skupiny – DDA, CoDA), z ktorých sily čerpáme svoju silu.

Otvárame sa voči pomoci, láskavej starostlivosti, vedeniu a sile Boha. Dospeli sme k viere, že budeme uzdravení a dostávame sa k nástrojom napomáhajúcim tento cieľ.

Otvárame srdce pomoci

Sila, ktorej veríme, nemusí byť tradičný Boh. Môže to byť:

  • terapeut,
  • skupina ľudí, ktorí si prešli podobným utrpením (svojpomocné skupiny),
  • sponzor,
  • prípadne spoločenstvo, kde človek cíti porozumenie a bezpečie.

Potrebujeme len vieru a pokoru.

V skupine môžeme vidieť druhých, čo si prešli niečím podobným ako my, ba možno ešte niečím horším, že sú zdraví, (s)pokojní a šťastní. A riešia situácie inakšie, než sme navyknutí z našich nezdravých vzťahov.

Zachrániť nás môže spoločné uzdravovanie. Keď vidíme druhých, ktorí vyšli z temnoty a postupne žijú (s)pokojnejší život, máme chuť zvolať: „Môže to fungovať aj u mňa!“

„Naučila som sa odpútavať pozorovaním druhých, ktorí riešili podobné problémy – a všimla som si, že vyzerajú byť v pohode. Robili niečo, aby situáciu zvládali lepšie, postupovali inak. Čerpala som silu z ich sily. Predtým som netušila, že môžem reagovať inak, inakšie žiť svoj život alebo sa cítiť, až kým som nezačala počúvať iných ľudí, ktorí sa uzdravovali zo spoluzávislosti.

Hoci som bola naštvaná a vystresovaná, kútikom oka som videla veselých a pokojných ľudí, z ktorých niektorí žili v ešte horších okolnostiach, než boli tie moje. Správali sa zdravo a vyzerali šťastne, ich životy sa stávali zvládnuteľnými, bol v nich pokoj a radosť.

Pomaličky som začínala veriť tomu, že by to mohlo fungovať aj u mňa – a začala som u seba vidieť malé zmeny. Je to možné, pomyslela som si. Vďaka tým ľuďom som začala vychádzať von zo svojej temnoty do svetla zdravia a zisťovala som, že mám na výber.“

Čo tento krok rozbíja v našom živote

Tento krok ruší staré návyky, napríklad:

  • neustálu kontrolu nad všetkým a každým,
  • snahu zachraňovať druhých spôsobom, ktorý nakoniec ubližuje nám aj im,
  • izoláciu a pocit, že nikto nechápe.

Namiesto toho zvolíme vieru – „Boh môže“ – Boh alebo čokoľvek, čomu veríme, že nás vie uzdraviť. Učíme sa pustiť, odovzdať sa a prijímať pomoc.

Ako sa to prejavuje v živote?

  • Začneme hovoriť: „Nezvládam to sám/sama.“
  • Otvoríme sa k malým znameniam nádeje: pokojnejšiemu srdcu, láskavým pozorovaniam iných, pocitu, že niečo sa môže zmeniť.
  • Dovolíme si prijímať – nie rýchlo a všetko, ale postupne, deň po dni, chvíľu po chvíli.

Čo nám tento krok dáva?

  • Nádej – nie prázdnu, ale reálnu, postavenú na možnosti zmeny.
  • Slobodu – prestať byť otrokom kontrolovania a pocitu zodpovednosti za všetko.
  • Kontakt s druhými – pocit, že nie sme sami, že existuje bezpečný priestor na uzdravovanie.
  • Akceptovanie reality – čistý moment, kedy si povieme: „Dnes už nevládzem – a je to v poriadku.“

Čo nás učí 2. krok?

2. krok nás učí dôverovať – že existuje sila, ktorú môžeme prosiť o pomoc. Otvára nám srdce a myseľ prijatiu, veríme, že uzdravenie je možné, a začne v nás rásť pomalá, ale silná nádej.

PRACOVNÝ LIST K 2. KROKU

Téma: „Dospeli sme k viere, že len sila väčšia ako naša obnoví naše duševné zdravie.“

Otázky na zamyslenie:

🟡 Ako vnímam pojem „duševné zdravie“?

  • Čo to pre mňa znamená cítiť sa „duševne zdravý/á“?
  • Kedy som naposledy mal/a pocit vnútorného pokoja alebo vyváženosti?

🟡 Cítim sa unavený/á z toho, že musím všetko zvládať sám/sama?

  • Čo všetko sa momentálne snažím kontrolovať?
  • Čo ma najviac vyčerpáva?

🟡 Verím, že existuje niečo alebo niekto, kto mi môže pomôcť?

  • Ak áno, čo alebo kto to je?
  • Ak nie, čo mi bráni tomu veriť?

🟡 Ako sa cítim pri predstave, že by som mohol/mohla niektoré veci „pustiť“ a dôverovať nejakej väčšej sile?

  • Cítim úľavu? Strach? Odpor? Zmätok?

🟡 Čo v mojom živote naznačuje, že som uveril/a v možnosť uzdravenia?

  • Mal/a som už chvíle, keď som cítil/a nádej alebo pokoj?
  • Čo mi tie chvíle ukázali?

Cvičenie – napíš svojej Vyššej sile list

Začni vetou:

„Neviem, kto alebo čo presne si, ale ak ma naozaj môžeš viesť k uzdraveniu, chcem ti povedať…“

Nechaj písanie plynúť. Nemusí to byť dokonalé. Cieľom nie je vytvoriť umelecké dielo, ale otvoriť dialóg.

Uvažovanie: čo sa vo mne odohráva?

  • Aké pocity sa objavili počas písania?
  • Chcem si túto „vieru“ pestovať ďalej?
  • Viem si predstaviť, že nie som úplne sám/sama?

Úloha na týždeň

Vyber si jednu každodennú situáciu, ktorú sa pokúšaš neustále kontrolovať (napríklad reakcie blízkych, prácu, niečí problém, svoje emócie) – a povedz si v tej chvíli:

„Nepotrebujem to riešiť sám/sama. Dovolím tej väčšej sile, aby mi ukázala cestu.“

Len pozoruj, ako sa cítiš, keď to dovolíš.

➞ Prečítajte si: