Oklamali nás, podviedli. Niečo nám sľúbili, prikývli sme sa na to a odrazu sa vec má úplne inak. Ešte to zhoršuje fakt, že na základe sľúbeného sme do veci zapojili ďalšiu osobu a vyčítame si to aj kvôli nej. Lomcuje nami hnev voči previnilcovi i sebe, že sme boli takí „hlúpi“, cítime sa ponížení, zneužití, podvedení. Ale čo sme sľúbili, už musíme splniť, minimálne určitý čas. Obviňujeme sa, nemôžeme spať, v podstate dotyčnú osobu aj nenávidíme za to, čo nám vyviedla…Pocity hnevu sú logické. Hnev nám hovorí, že boli prekročené naše hranice a treba niečo zmeniť. Vstupujú do toho výčitky: „Máš predsa milovať svojho blížneho, nemáš sa hnevať, ak si dobrý kresťan, musíš odpúšťať“ atď. To všetko je pravda:
- Potrebujeme spracovať svoj hnev, odpustiť, aby sa nám vrátil pokoj duše a vyrovnanosť – odpustiť sebe i dotyčnej osobe.
- Práve preto, že máme druhých milovať, nemali by sme zostať v pozícii umožňovateľa a nechať ju v tom, že všetko je v poriadku a niečo podobné môže s pokojným svedomím urobiť aj nabudúce, ale nahlas povedať, čo zlé sa stalo. Riešiť vec všetkými dostupnými prostriedkami, ak je to možné.
- Ďalšia vec, ktorú musíme vyriešiť, je otázka, či máme okrem dotyčného blížneho radi aj sami seba? Ako sa o seba postaráme v danej situácii, aké hranice vytýčime?
- Ako hovorí Dale Carnegie, musíme sa zmieriť s najhoršou alternatívou a snažiť sa ju vylepšiť. A potom začať odznovu. Ale nie od piky – od skúsenosti.
—
Modlitba: Bože, daj nám, prosím, silu, aby sme vedeli druhým ukázať, ako sa voči nám previnili. Daj nám silu odpustiť – tomu, kto nám ublížil, i sami sebe, že sme sa nechali podviesť a neboli dostatočne prezieraví. Daj nám múdrosť, aby sme sa vedeli v danej situácii o seba postarať a vytýčiť správne hranice. A živú nádej, že aj toto pominie a bude zase dobre. Ďakujeme Ti, Bože, za nekonečnú hodnotu, ktorú máme v Tvojich očiach, a ktorá zostáva nezmenená aj v takýchto situáciách. Ďakujeme Ti, že nám pomôžeš a budeš s nami. Spolu to zvládneme, deň po dni.
