Raz som volala švagrinej a zodvihol mi to brat. Tak sa ho pýtam, či mi môže dať k telefónu švagrinú alebo neterku a on na to: „Nemôžem, oberajú papír.“ Zostala som zarazená, lebo pri najlepšej vôli som nevedela, čo si mám pod touto hláškou predstaviť. Pýtam sa ho: „A to znamená čo?“
Zasmial sa: „Oprali s bielizňou aj zabudnutú papierovú vreckovku a teraz vyprané veci oberajú od papiera.“ 
Nemusíme vedieť všetko, môžeme sa priznať a spýtať sa, keď niečo nevieme. Toto bolo v kontexte rodiny, ale dostávame sa do situácií, keď akoby boli všetci v obraze a len my netušíme, o čom je reč. Je v pohode spýtať sa. A keby si z nás chcel niekto robiť posmech, je to jeho problém, nie náš – lebo keď nám odpovie, budeme múdrejší 
Komentár čitateľky:
Kto sa pýta, hlúpo vyzerá.
Kto sa nepýta, hlúpy zostane.
