Ambulantné krízové centrum Otvorené srdce otvorili v roku 2006 a odvtedy poskytlo svoje služby stovkám spokojných klientov. Jeho zakladateľkou je PaedDr. Ľubica Hornáčková, ktorú sme vyspovedali ohľadne spoluzávislosti a jej práce, ktorá ju nadovšetko baví.
o
o
o
Máte svoju definíciu spoluzávislosti?
Je to správanie sa človeka s nízkou sebaúctou, ktorým chce uspokojiť potreby druhých, pritom má nutkavú potrebu kontrolovať ich správanie. Spoluzávislé správanie vzniká ako výsledok utrpenia alebo prežívanej dysfunkcie. Pre spoluzávislého je typické zanedbávanie svojich potrieb.
Čo spôsobuje spoluzávislosť?
Spoluzávislé správanie je sebazničujúce a má návykový charakter. Vyskytuje sa najmä v rodinách so závislým členom , kde zameranosť na potreby závislého člena zhoršuje a upevňuje už vzniknutú patologickú situáciu.
Strata kontaktu s vlastným prežívaním bráni spoluzávislému v schopnosti prežívať láskyplné a dôverné vzťahy. Spoluzávislý človek má strach zo situácií veľkej intimity alebo naopak odlúčenia, nedokáže určiť hranice blízkosti s inou osobou.
S čím majú spoluzávislí najväčší problém?
S nezávislosťou… Cítia zodpovednosť za druhých, preto sa im vždy snažia vyhovieť. Nízka sebaúcta zasa spôsobuje, že sa cítia byť za všetko zodpovední, obviňujú sa a neprijímajú pochvalu, najčastejšie sa boja byť sami sebou a preto pôsobia strnulo. Záťaž strachom o iných im spôsobuje, že sa trápia pre nepodstatné veci a na svoje otázky nenachádzajú odpovede, neustále kontrolovanie udalostí a ľudí zasa iba potvrdzuje ich domnienku, že najlepšie vedia, ako by veci mali byť. Popieranie reality ich zasa núti stále niečo robiť, zakliesnenie vo vzťahoch im spôsobuje, že od vzťahu očakávajú radosť, šťastie, teda neustále prežívajú strach z opustenia. V komunikácii sa nevyjadrujú priamo: opatrne vyberajú slová, aby dosiahli svoj výsledok, alebo iba stonajú . Nedôvera v seba v nich vyvoláva aj nedôveru v druhých. Permanentne sa boja hnevu: svojho, že budú opustení, i z hnevu iných. Neprejavujú sa, ale sa správajú ako opatrovatelia aj v intímnych chvíľach. Výsledkom je potom ich citové uzatvorenie.
K čomu môže viesť neliečená spoluzávislosť?
Dôsledky neliečenej spoluzávislosti môžu byť až fatálne. Spoluzávislí trpia úzkosťou, nespavosťou, plačlivosťou, stresom, napätím, dráždivosťou, apatiou, ba až samovražednými myšlienkami a konaním. Pravidelne sa cítia unavení, majú bolesti hlavy, časté sú tiež neurotické prejavy vnútorných orgánov, gynekologické i sexuálne problémy, alergie, zvýšený krvný tlak, nechutenstvo a chudnutie alebo prejedanie sa. Spoluzávislí sa kvôli svojej neschopnosti prijať realitu nezriedka stávajú závislými a neustála tendencia niečo robiť je základom pre vorkoholizmus.
Vylieči sa človek zo spoluzávislosti „automaticky“, keď už nie je v kontakte s jej spúšťačom (napr. alkoholikom)? Vyrastie z nej?
V praxi sa stretávame s tým, že klienti prichádzajú do terapie s iným problémom, nie so spoluzávislosťou – s partnerskými problémami, chýbajúcou sebadôverou, úzkosťou, neschopnosťou zvládať konflikty – a pritom už často nežijú v spoločnosti so starým prostredím. Spoluzávislosť si teda nesieme v sebe dovtedy, kým nezačneme v sebe hľadať príčiny svojich problémov. Aj začiatok, identifikovanie problému je prvým krokom.
Ako dlho trvá liečba? Je doživotná?
Dobrou správou je, že spoluzávislosť je liečiteľná a uzdravenie je možné. Nie je to však ľahký, ani krátky proces. Celé uzdravovanie spočíva v sebaobjavovaní, teda aktívnej účasti človeka, ktorý si chce pomôcť. Bez námahy to určite nepôjde, najdôležitejšiu úlohu v tomto procese preto zohráva motivácia pomôcť si. Ak teda hovoríme o uzdravení, tak prvým krokom je objaviť problém v nemožnosti ovládať iných, rozhodovaní o nich. Je to ilúzia, ktorá spoluzávislého odpútava od seba, dokonca až do tej miery, že stráca kontakt so sebou. Potrebné je aj uvedomenie si dôležitosti vlastnej nestrannosti, teda dovoliť iným, aby o sebe rozhodovali. Celý tento proces je však postavený na zmene postoja k životu a teda prijatí, že všetko je tak ako má byť. Potom je udržiavanie sa v zdravom, nezávislom postoji celoživotný proces.
Stačí pri liečbe čítanie kníh (poznanie teórie), alebo je potrebná aj praktická terapia (individuálna terapia, stretnutia skupín)?
Tu sa treba vrátiť na začiatok a síce k tomu, že spoluzávislosť je spôsobená zameraním sa mimo seba, mimo svojich potrieb, charakteristická je strata kontaktu so svojim vnútorným svetom. Čítanie kníh nás v tomto smere posilňuje v rozptýlení našej pozornosti, myšlienok mimo seba. Nájdeme v nich síce podobné príbehy ako je ten náš, avšak bez možnosti byť v kontakte so svojimi skutočnými pocitmi a potrebami – ktoré sa spoluzávislý človek ešte len učí identifikovať a dovoliť si ich prežívať v bezpečnom a prijímajúcom prostredí – to nepôjde.
Ako vzniklo Vaše krízové centrum a aké služby v ňom poskytujete? Prečo ste si ako svoju špecializáciu vybrali práve terapiu závislostí a spoluzávislosti?
Založenie Ambulantného krízového centra Otvorené srdce bola pred rokmi moja myšlienka. Po rokoch práce na psychiatrickom oddelení pre liečbu závislostí v Pezinku som videla, že terapia závislostí na Slovensku je zameraná na samotných závislých, pritom s rodinami závislých sa pracuje iba v tom smere, že závislému sa pomáha, aby sa vymanil zo svojej závislosti, teda na Slovensku liečime závislosť symptomaticky. Pritom všetky závislosti a nutkavosti vyrastajú zo spoluzávislosti, teda z mylnej predstavy, že šťastným a naplneným nás môže urobiť niečo mimo nás. Preto sme začali pracovať so spoluzávislými izolovane od závislého: každá skupina klientov so špecifickým problémom dostáva v centre priestor na riešenie seba v individuálnej či skupinovej psychoterapii, poradenstve, alebo pomocou sociálneho poradenstva. Pre ľudí, ktorí chcú zostať v anonymite je tu telefonické alebo e-mailové poradenstvo.
Myslíte si, že teoretických i praktických zdrojov terapie je na Slovensku dosť? Kam sa môžu záujemcovia obrátiť?
Tak ako je problematika závislostí špecifickou oblasťou psychoterapie, ktorej sa nevenujú všetci psychoterapeuti, oblasť spoluzávislosti je ešte špecifickejšou oblasťou, s ktorou pracuje iba málo odborníkov na Slovensku. Terapia sa však realizuje aj vo svojpomocných skupinách Al-anon, Dospelé deti alkoholikov, či v špecializovaných skupinách pre spoluzávislých. Keďže však ide o najrozšírenejšiu formu závislosti, zdrojov pomoci je podľa môjho názoru stále málo. Dúfam, že táto problematika osloví aj ďalších odborníkov, ktorí môžu byť svojou účasťou nápomocní pri zmene tohto stavu nedostatku, príp. pri zameraní niektorých foriem pomoci, ktorá iba posilňuje spoluzávislé správanie.
Myslíte si, že tematika spoluzávislosti a termín spoluzávislosť je slovenskej verejnosti už všeobecne známa?
Spoluzávislosť je u nás stále pomerne neznámy pojem. Niektorí ľudia o ňom nemajú ani potuchy a informovanosť sa prehlbuje iba veľmi pomaly. Najčastejšie sa so spoluzávislosťou dostávajú ako prví do kontaktu ľudia zo závislých rodín v skupinách Al-anon, Dospelé deti alkoholikov, Skupinách pre spoluzávislých, kde spoznávajú typické znaky týchto rodín ako je napr. zakázaná diskusia o problémoch, zákaz otvorených prejavov emócií alebo neúprimná komunikácia. Spoluzávislosti sa však v priebehu života učí každý z nás, od významných ľudí, ako sú rodičia a priatelia, ale tiež z médií, náboženstva a pomáhajúcich profesií.
Ako by mala vyzerať autoterapia u spoluzávislých?
Na začiatku je „autoterapia“ nemožná. Nie je totiž možné, aby spoluzávislý človek sám identifikoval, čo je príčinou problému, čo potrebuje zmeniť, nakoľko zakliesnenie v probléme je spôsobené strachom z akejkoľvek zmeny a udržiavaním sa v roli obete, čím sa iba posilňuje bezvýchodiskovosť. V tejto fáze je potrebná individuálna psychoterapia, zameraná na uvedomenie si seba samého, následná „detoxifikácia“, teda odpútanie sa od ľudí, vecí, miest a správania, ktoré blokujú uzdravenie, a to za pravidelnou podpory v skupinovej psychoterapii.
Čo spôsobuje pocity úzkosti u spoluzávislých? Čo sa s tým dá robiť?
Spoluzávislí reagujú reakciou, málokedy akciou. Úzkostný stav je reakciou na vyčerpanie spoluzávislého človeka. Jeho správanie totiž dlhodobo smerovalo k napĺňaniu falošnej ilúzie o zmene vzťahov, sveta, partnera, čo iba prehlbuje všetky jeho problémy. Pokračovaniu a prehlbovaniu týchto strachov môže zabrániť až konfrontácia s vlastnou účasťou na opakovaní deštruktívnych vzorcov správania u partnera a rodiny, hoci je bolestná. To si vyžaduje poznanie, rozhodnutie a odvahu k zmene a jej následkom.
Máte nejaké obľúbené slogany, napr. „pusti to, pusti k tomu Boha“?
Už vyššie som uviedla, že životný postoj „Všetko je ako má byť!“ prináša do života pokoru a oslobodenie. Mnohí však nerozumejú, prečo prichádzajú problémy, preto sa vzpierajú. Prijatie toho, čo je, je jedinou cestou…
Chceli by ste spoluzávislým niečo odkázať?
Ak niekto číta tento rozhovor, teda oslovuje ho téma spoluzávislosti, znamená to, že v ňom rezonuje trápenie a bolesť, ako aj túžba po zmene. Zrozumiteľný je tiež strach, ktorý bráni vykročeniu…
Preto iba odkazujem, že pre seba, v duchu hlasu, ktorý sa ozýva z Vášho vnútra: „Čas je teraz a miesto je tu!“
Ďakujem za rozhovor.