Už dávnejšie som sa rozprávala s jednou lekárkou a lektorkou a dodnes mi v mysli znejú jej slová:
„To, že niečo vieme, neznamená, že to aj robíme.“
Spomínam si na svoje školské roky, ako som sa bifľovala učivo. Na druhý deň som ho ešte vedela, ale po niekoľkých dňoch fŕŕŕŕŕ – a vedomosti boli ta-tam. Až neskôr som zistila, že sa mám učiť hlavné myšlienky textu, robiť si poznámky, kostru, farebne si vyznačiť pasáže, hľadať súvislosti medzi informáciami, kriticky myslieť atď. A ak sa má učivo uložiť do dlhodobej pamäti, treba ho opakovať. A čo je najhlavnejšie, ak dané znalosti nemám ako prakticky využiť a ani ich nevyužívam, sú mi nanič; markantné je to napríklad pri cudzích jazykoch, ktoré pri nepoužívaní rýchlo zabúdame. Smola je v tom, že keď sa niečo nepoužíva, nezostávame v poznaní stále na tej istej úrovni, ale vraciame sa na stále nižšiu úroveň.
Keď sa liečime zo spoluzávislosti, nejde o to, aby sme rýchlo nadobudli vedomosti a boli iba teoreticky podkutí. Načo je nám všetko to štúdium, keď sa to potom neodráža v našom živote? Aby sme sa chvastali, čo vieme? Poučovali druhých? Je nám nanič. Poznané potrebujeme uvádzať do svojho života a meniť ho k lepšiemu, vo vzťahu k sebe, druhým, Bohu.
- Jeden aspekt nášho problému je ten, že nekonáme podľa svojich znalostí.
♦ Vieme, že veľa cukru škodí, ale keď tie bonbóny sú táááááké dobré…
♦ Vieme, že by sme sa nemali toľko prepínať, ale keď tej roboty je toľko a kto to spraví, keď nie ja?
♦ Vieme, že by sme sa mali hýbať, ale keď na posteli je tak dobre…
Samotné vedomosti sú mi nanič, ak ich nechcem, neviem alebo nemám ako prakticky využiť. (No áno, aj všeobecný prehľad je dobrá vec.)
. - Ďalší aspekt, ktorý mi napadá v tejto súvislosti, je presvedčenie, že keď niečomu rozumiem a keď prijímam, že je to pravda, tak to vo svojom živote vnímam a robím automaticky. Ale kdeže! Voči niektorým veciam sme u seba takí slepí, že potrebujeme druhých, aby nám otvorili oči. Prípadne nás k tomu musí „dokopať“ nejaký zážitok alebo bolestná skúsenosť.
.
Príklad č. 1: Súhlasíme a je nám jasné, že keď sme v niečom bezmocní, tak sa nemáme silou mocou snažiť o kontrolu. Akurát to nie vždy rozpoznávame, že práve v určitej veci NAOZAJ SME bezmocní a tvrdohlavo ideme hlavou proti múru a zbytočne sa vysiľujeme.
.
Príklad č. 2: „Ak si myslíš, že všetko v tvojom živote je chyba niekoho iného, budeš veľa trpieť.“ Tak! Jasné! A veď ja si viem priznať chybu, tento citát sa ma vôbec netýka. A potom postupne zisťujem, že dokonca aj ja – no ale toto! – robím chyby a nie vždy si ich ochotne priznávam. A veľmi trpím, keď to chvíľami v mojich vzťahoch a záležitostiach vyzerá tak, ako to vyzerá. To je ale prekvapko :-).
Ako rastieme v poznaní, rastieme aj v skúsenostiach, postupne sa nám otvárajú oči. Spoznávame svoje silné i slabé stránky, nedostatky i dobré vlastnosti. Potrebujeme jeden druhého, aby sme si vedeli dávať spätnú väzbu. Potrebujeme modlitbu, aby sme boli menení zvnútra, na úrovni pohnútok, a nielen naša vonkajšia „fasáda“. Potrebujeme Božiu pomoc, ktorá sa spája aj s našou snahou a dopĺňa to, čo sami nezvládame.
Takže ako je to s tou teóriou a praxou?
Jakub 1,19-26:
Vedzte, bratia moji milovaní: Nech je každý človek rýchly, keď treba počúvať, pomalý, keď má hovoriť, pomalý do hnevu. Lebo človek v hneve nekoná, čo je spravodlivé pred Bohom. Preto odhoďte všetku nečistotu a nánosy zloby a v tichosti prijímajte zasiate slovo, ktoré má moc spasiť vaše duše. Buďte uskutočňovateľmi slova, nielen poslucháčmi, ktorí klamú sami seba. Pretože ak je niekto iba poslucháč slova a neuskutočňuje ho, podobá sa mužovi, ktorý si v zrkadle prezerá svoju prirodzenú tvár. Pozrie na seba, odíde a hneď zabudne, ako vyzerá. Kto sa však zahľadí do dokonalého zákona slobody a vytrvá nie ako zábudlivý poslucháč, ale ako uskutočňovateľ skutku, ten bude blahoslavený pre svoje skutky. Ak si niekto myslí, že je ctiteľom Boha, a jazyk si nedrží na uzde, klame tým sám seba a jeho zbožnosť je márna.1Kor 8,1:
Poznanie nadúva, ale láska buduje.
