Spoluzávislým robí (minimálne do času vyhorenia) „dobre“, keď sa cítia potrební. Radi pomáhajú, zachraňujú a fungujú ako bútľavá vŕba. V takom vzťahu to môže vyzerať tak, že druhá strana vás rada používa na to, aby ste počúvali jej nekonečné príbehy, sťažnosti a svetabôle (ktoré môžu byť mimochodom rovnaké po celé roky, ba desaťročia) a ustavične ju ľutovali, čo z vás neskutočne vysáva energiu. Môže to byť v kombinácii s tým, že vás tá druhá strana považuje ešte aj za neschopných a tak vám ustavične dáva nevyžiadané rady a cíti sa nadradená, kompetentnejšia, múdrejšia a lepšia. Úplnou pohromou pre hladinu energie bútľavej vŕby je kontakt s obidvoma stranami rozvodového konania, pričom si každá trvá na svojej verzii viny a neviny.
Je zlé mať súcitné ucho a vypočuť si druhého, keď mu je ťažko? Nie, vôbec nie. No všetko má svoje hranice. Osobne som už počúvala (no, rada by som použila minulý čas, ale často ide aj o čas prítomný: počúvam) množstvo nekonečných monológov. Jedny majú hlavu a pätu a sú zaujímavé (akurát veeeľmi dlhé), v tých druhých som dezorientovaná už po pár minútach a strácam prehľad, a nepomôže ani žiadosť o vysvetlenie. A tak sa občas stane, že po chvíli prestanem počúvať a len prikyvujem a „súcitim“ (aby som neurazila), a po ešte dlhšej chvíli už len útrpne znášam. Keď sa to tak vezme, vlastne tým klamem, len niečo predstieram a nie som duchom prítomná. Už sa snažím byť v tomto čestná a viac-menej úspešne vymedzovať hranice, ako dlho som ochotná, či skôr schopná počúvať. Veď ide o moje zdravie.
Prežila som si vyhorenie bútľavej vŕby, keď som sa ako neliečená spoluzávislá snažila „pomáhať a zachraňovať“ (spasiteľský syndróm) a všetky sťažnosti a problémy druhých som prežívala do hĺbky a intenzívne, boli to MOJE problémy. Výsledkom bolo vyhorenie. Dnes som na nekonečné litánie a neplodné sťažovanie sa alergická, pociťujem voči nim silnú averziu. Naozaj nie sme povinní znášať takéto správanie, najmä ak nie je možné skočiť tomu druhému do nádychu, a ak sa vám to aj podarí a niečo aj poviete, ten druhý to buď odignoruje a pokračuje vo svojej tiráde, alebo najskôr zmetie zo stola a zbagatelizuje to, čo ste povedali („Ale prosím ťa, aké problémy už len môžeš mať ty?“) a vo svojom monológu pokračuje až potom.
Toto nie je priateľstvo. V priateľstve sme raz bútľavou vŕbou my, potom ten druhý. A najmä: nie je to len o sťažovaní sa.
Chce to hranice. Môžem toho druhého prerušiť a povedať, že už musím ísť, že už to počúvať nevládzem, nemôžem, prípadne nechcem.
Nemusíme sa vystavovať mentálnym hackerom
v podobe notorických sťažovateľov.
⇒ Mohlo by Vás zaujímať: