Ako plynie čas, možno si prestávame všímať, čo všetko už tolerujeme a znášame. Chlácholíme sa, že to nie je také zlé. Keby nič iné, dané peklo je nám aspoň známe, prečo by sme sa mali pustiť neprebádanou cestou?
Pozrela som si reláciu o majiteľke kocúra, ktorá ním bola tyranizovaná. Počujete dobre: nádherný snehobiely kocúr s jedným žltým a jedným modrým okom týral svoju paničku 12 rokov. Alebo skôr: panička sa ním nechala tyranizovať? Hrýzol ju a škriabal, napádal ju aj v spánku, a keď do nej zaťal zuby alebo zadrapil pazúry, odmietal sa jej pustiť. Je až na počudovanie, že za tú dobu si to nevyžiadalo žiadnu liečbu. Na otázku, prečo s tým niečo nerobila skôr, odpovedala: „Mám ho rada, začala som to považovať za normálne.“
Mačací terapeut, ktorý za 20 rokov svojej praxe niečo podobné nevidel, jej nakoniec pomohol „dať ho do laty“ a pomocou liekov aj tréningu sa z neho stal milý nekonfliktný kocúr. A šťastná majiteľka skonštatovala:
„Až teraz, keď je pokoj,
si uvedomujem,
aké veľmi zlé to bolo.“
Ticho som žasla. My ľudia toho naozaj znesieme veľa. Keď sa situácia postupne zhoršuje a hladina stresu stúpa, začneme to považovať za „normálne“. Postupne si na peklo zvykáme, až je nám dôverne známe. Pripomenulo mi to príbeh o žabe, ktorú dáte do hrnca s vodou, ten postavíte na sporák a zapálite pod ním oheň. Žaba si v hrnci pláva, aj keď sa voda zohrieva a nakoniec zovrie, sedí si tam, až sa napokon uvarí. Čakali by sme, že odtiaľ vyskočí, lenže ona nie. Nie sme často ako tá majiteľka kocúra alebo tá žaba? „Veď to nie je až také zlé,“ vravíme si, „veď sa to ešte dá vydržať.“
- Veď tá šéfka ma až tak nešikanuje.
- Veď on to tak nemyslel, keď mi zlomil ruku.
- Veď ma až tak neokráda.
- Veď… Veď… Veď…
Tých situácií je veľa a zďaleka nejde len o domáce násilie. Žijeme v pekle a až keď konečne z toho pomyselného hrnca predsa len vyskočíme, svitne nám, v čom sme to žili, čo sme tolerovali, kde sme nevytýčili hranice…