Sestrina kolegyňa si viedla zošitok – denník krívd –, do ktorého si zapisovala, kto jej kedy ako ublížil. My možno takýto hmotný zošit nemáme, zato máme jeden „virtuálny“ v hlave, v ktorej si ukladáme všetko zlé, čo sa nám kedy stalo a vo vhodnej chvíli to vytasíme, prípadne sa nad tým ustavične trápime…Minulosť verzus prítomnosť (zamyslenie)
Sestrina kolegyňa si viedla zošitok – denník krívd –, do ktorého si zapisovala, kto jej kedy ako ublížil. My možno takýto hmotný zošit nemáme, zato máme jeden „virtuálny“ v hlave, v ktorej si ukladáme všetko zlé, čo sa nám kedy stalo a vo vhodnej chvíli to vytasíme, prípadne sa nad tým ustavične trápime…
Spoluzávislí majú sklon stať sa tým, v koho prítomnosti sú. Majú sklon k funkčnému preťaženiu a preberajú na seba priveľa zodpovednosti za druhých, následkom čoho sa z nich stávajú rozčúlení a nahnevaní ľudia, keď tí druhí následne fungujú nedostatočne, čo robí život spoluzávislého vyčerpávajúcim a frustrujúcim. 
Počuť, zatlieskať, ale nežiť podľa toho, to je ako keď staviteľ postaví svoj dom na piesku, aby mu potom v krízovej situácii spadol. No keď ho postaví na dobrom základe, to je ten, kto počul, pochopil a teraz to uvedie do praxe.
Inštruktor, ktorý nás učí cvičiť SM-systém (na chrbticu, správne držanie tela), nám vravieva:
Z článku o pozitívnej psychológii: „Často sa vyskytujú správy o poklese sociálnych kompetencií medzi mladými ľuďmi. Ten je čiastočne spôsobený ich neschopnosťou dostatočne VNÍMAŤ A SKÚMAŤ SVOJE VLASTNÉ POCITY A EMÓCIE. Iné dôležité kompetencie v tejto súvislosti by bola tvorivosť a nezávislé riešenie problémov. Žiaľ, tvorivé činnosti zohrávajú v škole len malú úlohu.“
„Svoje zlyhania a pády potrebuješ vyznávať nielen Bohu, ale aj ľuďom. Nie preto, že ti od nich mohli pomôcť, ale preto, že ti môžu ponúknuť viditeľný, hmatateľný sprievod, podporu, záujem – a tiež okuliare, dioptrie tam, kde sa ti tvoj stav zlieva a neidentifikuješ v ňom všetko to kontaminované, čo možno naopak spozorujú iní. 
„Pravdou je, že trpiaceho človeka ľudia ľutujú. Niet sa čo diviť, že ten potom toto ľutovanie prevedie na sebaľutovanie. Narieka nad „svojím osudom“, nad tým, čo sa mu prihodilo a čo ho postihlo. Aj toto sebaľutovanie ovplyvňuje negatívne postoj pacienta. Môže sa dokonca stať, že ten sa nakoniec začne vyžívať v tom, „aký som to ja chudák“ a hnevá sa na ľudí, ktorí ho chcú povzbudiť a pomôcť mu dostať sa z beznádejného postoja.“ (Jaro Křivohlavý: Mít pro co žít, s. 81)