… nielen pre spoluzávislých:
Keď som raz ráno vyzrela von na oblohu cez otvorené okno, hľadelo na mňa OKO.
V tmavej oblačnej prikrývke cezeň presvitala priezračne modrá obloha. Akoby sa mi Boh prihováral: „Dieťa moje, ako sa mi dnes máš?“ A pekne sa na mňa pritom usmial.
Toľká pozornosť ma hriala na duši a tak som sa usmiala tiež a vďačne si pomyslela: „Dobre, ďakujem.“
Melody Beattieová píše v jednom svojom zamyslení toto:
„Zvyčajne som si udržiavala naivný postoj k problémom, nezhodám a ťažkostiam. Myslela som si, že by žiadne nemali byť. Bola som bezradná, keď sa vynáral jeden problém za druhým. Prečo si Boh na mňa zasadol? Čo som robila zle? Prečo mi to druhí ľudia robili? Viac času a energie som venovala reagovaniu na prítomnosť problémov, než ich riešeniu.
.
Jedného dňa, kým som lamentovala nad určitým problémom, niekto na mňa hodil klasické klišé: „Nikto nikdy nepovedal, že to bude ľahké.“ Správne! Nikto nikdy nepovedal, že to bude ľahké. No nikto mi tiež nepovedal, že to bude takto prekliato ťažké!“
Možno si dnes musím niečo odopierať, aby som dosiahol nejaký cieľ, po ktorom dlho túžim a je pre mňa dôležitý: dosiahnuť VŠ diplom, schudnúť, naučiť sa nejaký jazyk … (doplňte si to svoje). Stojí to za to 
.
⇒ Mohlo by Vás zaujímať:
Okamžité verzus odložené uspokojenie (článok)
Oklamali nás, podviedli. Niečo nám sľúbili, prikývli sme sa na to a odrazu sa vec má úplne inak. Ešte to zhoršuje fakt, že na základe sľúbeného sme do veci zapojili ďalšiu osobu a vyčítame si to aj kvôli nej. Lomcuje nami hnev voči previnilcovi i sebe, že sme boli takí „hlúpi“, cítime sa ponížení, zneužití, podvedení. Ale čo sme sľúbili, už musíme splniť, minimálne určitý čas.
Raz som volala švagrinej a zodvihol mi to brat. Tak sa ho pýtam, či mi môže dať k telefónu švagrinú alebo neterku a on na to: „Nemôžem, oberajú papír.“ Zostala som zarazená, lebo pri najlepšej vôli som nevedela, čo si mám pod touto hláškou predstaviť. Pýtam sa ho: „A to znamená čo?“
Neviem, či sa s týmto spoluzávislým fenoménom stretávate, ale ja dosť často. Uvediem príklad: sused nám dá niečo zo svojej záhrady. To, samozrejme, nemôže zostať neodplatené, tak mu dáme napr. kávu. Susedovi je to trápne, tak nám zase dá niečo iné, čo na našej strane vyvolá potrebu znovu sa odplatiť.
Pozrela som si predpoveď počasia a moderujúci meteorológ, pán, ktorého si pre jeho profesionálnu múdrosť veľmi vážim, ukazoval na mapu s predpoveďou na ďalšiu noc, ktorá bola posiata symbolmi mrakov s padajúcimi dažďovými kvapkami a komentoval to slovami: „V noci pršať nebude.“ No, to nepršanie pršalo celú noc a veľmi potešilo záhradkárov :-). Pripomenulo mi to ľudové průpovídky o inom známom slovenskom meteorológovi, pánovi Ilkovi, ktorý ako prvý na Slovensku zaviedol predpovede počasia na 7 dní dopredu: „Ilkov mierny vietor nám odfúkol strechu.“ „Ilkov mierny dážď nám vytopil pivnicu.“
Byť zraniteľný znamená emocionálne riskovať: trebárs aj výsmech. Zaujímavé je, že sami zraniteľní byť odmietame, na druhej strane je zraniteľnosť to, čo očakávame od druhých.
„Ako väčšina žien, ktoré milujú príliš, ste zrejme príliš vážna a zodpovedná. Kým si však sama nepovolíte viac bezstarostnosti a uvoľnenosti, budete potrebovať jeho, aby vám obstarával zábavu a vzrušenie. Keď budete rozvíjať vlastnú osobnosť, stanete sa plnokrvnou, tvorivou ženou, a teda lepšou partnerkou, a nie len nejakou osobou, ktorej akoby bez muža polovica chýbala.“
Možno by sme mali odmietnuť tlak mať sa rád po celý čas – v každej chvíli, nech sa okolo nás deje čokoľvek – a namiesto toho prijať perspektívu reálneho sveta, ktorý býva v neporiadku rovnako ako my.
Prijať svoje skutočné ja možno znamená budovať ho s perspektívou omylu v dňoch, keď nám je všetko jedno, no ešte stále stojíme a snažíme sa prežiť do ďalšieho dňa.