Tento syndróm sa označuje viacerými termínmi:
- spasiteľský syndróm / komplex,
- mesiášsky/ Božský komplex,
- syndróm rytiera na bielom koni.
Veľmi dobre ho spracoval Wolfgang Schmidbauer v knihe Syndróm pomocníka. Nie je to oficiálna choroba ani porucha. Popisuje určité prejavy správania a osobnostné vlastnosti.
Symptómy
Človek, ktorý ním trpí – napríklad aj narcistický Adolf Hitler – sa domnieva, že jeho osudom / predurčením / poslaním je zachraňovať a zachrániť. Ide o nutkanie hrať sa na Boha, neustále pomáhať ľuďom vôkol seba, a to za každých okolností a za každú cenu. Spasiteľ sa cíti dobre len pri tomto počínaní. Často trpí nízkym sebavedomím, najradšej by zachránil celý svet, má pocit, že bez neho sa ani točiť nebude. Aktívne vyhľadáva jednotlivcov, ktorí potrebujú pomoc (nevhodných, problémových a oslabených, ktorí sú pasívni, svoje problémy neriešia a nepreberajú za ne zodpovednosť; sú to nerovnocenné toxické vzťahy, v ktorých nakoniec ani jedna strana nie je šťastná). Má to do činenia aj s Karpmanovým trojuholníkom.
Vznik
V detstve, v nefunkčnej rodine. Možno dieťa, ktoré rodičia prehliadali, alebo ktoré od rodiča odpozorovalo, ako sa má obetovať pre druhého a tento postoj prijalo za svoj.
Človek nežije svoj vlastný život, lebo sa v ňom cíti stratený, pripadá mu nezmyselný a nepríjemný, nezaujíma ho ani neteší, preto z neho uniká a žije pre druhých. Nepriznáva si vlastnú úzkosť, bezmocnosť a slabosť. Túži po uznaní a pochvale. Bojí sa pocitu prázdnoty a osamelosti. Tento syndróm je častý aj v pomáhajúcich profesiách.
Odmeny
Z takéhoto pomáhania získava záchranca pocity dôležitosti, moci, potrebnosti, nepostrádateľnosti a nenahraditeľnosti – a o tie ide viac, než o samotnú pomoc, ktorá je často nevyžiadaná rovnako ako rady – čiže o ne nikto neprosil. Za nezištnú pomoc žiada „len“ závislosť toho druhého na ňom.
Negatívne dôsledky
- Ten, ktorému sa pomáha, je udržiavaný v nezodpovednosti a bezmocnosti – nazýva sa to aj umožňovanie. Záchranca mu nedovolí, aby sa postavil na nohy – potrebuje ho pre svoj dobrý pocit. Človek prekonávaním problémov silnie a zlepšuje si sebavedomie, ale toto spasiteľ nedovolí. Zachraňovaný môže byť tiež vytočený, že sa mu pomáha nasilu, aj keď to nechce a že sa takto dostáva „pod kontrolu“ pomáhajúceho a je ním manipulovaný – alebo mu to vyhovuje a stáva sa z neho lenivý povaľač.
- Na strane záchrancu: v prospech druhých a na svoj úkor obetuje svoje vlastné potreby, pocity, ciele a túžby. Ide sa pretrhnúť, aby pomohol. Veď kto iný to urobí, keď nie on? A čím viac pohrôm prežíva zachraňovaný, tým lepšie pre záchrancu, aspoň má čo robiť. A ešte sa hrdí, aký je obetavý. Bojí sa prejaviť strach a napätie, nechce vyzerať ako sebec. Pomáhanie ide často na úkor jeho blízkych, trpí tým jeho rodina a vzťahy. Záchranca sa zanedbáva, nežije svoj život a stres pácha škody aj na jeho zdraví. Otrocky slúži svojim blízkym, len aby ho neopustili.
Spoluzávislosť je poháňaná súhlasom,
že budem na tvojom probléme
a tvojom živote pracovať tvrdšie,
než ty sám. To nie je láska.
.
„Prílišná láska je citová porucha, prejavuje sa prehnanou starostlivosťou, oddanosťou, pozornosťou k druhému, ale súčasne i zanedbávaním a popieraním vlastných potrieb. Ak sa plne zameriavame na druhého a robíme z neho zmysel vlastného života, svoju každodennú životnú náplň, vlastne na neho dotierame, sme mu stále v pätách a vnucujeme sa mu do života. Je to láska, pri ktorej nie je možné mať istotu, že je opätovaná.“ (Josette Stanké)
Následky
Takýto extrémny a nezdravý spôsob života nakoniec vyústi do únavy až vyhorenia. Pomáhač sa cíti využívaný a zneužívaný a tiež zatrpknutý z toho, že druhí ho ešte vydierajú, zaťažujú, pomoc patrične neoceňujú, ba ani nie sú vďační.
Zlom
Prichádza v okamihu, keď sa ukáže, že zachraňovaní vedia prežiť aj bez ustavičnej intervencie spasiteľa.
Riešenie pre záchrancu:
- uvedomiť si, že prejavovať lásku neznamená úplne potlačiť seba samého
- zamerať sa na seba, svoj život a svoje problémy – každý je zodpovedný len za seba
- byť zodpovedný za svoje šťastie
- vymedziť si hranice v pomáhaní, naučiť sa hovoriť nie
- nie je sebecké žiť svoj život. Čo môžete urobiť, aby vás bavil, tešil, akým koníčkom by ste sa mohli venovať, aké nové zdravé vzťahy nadviazať?
Riešenie pre človeka zachraňovaného nasilu:
- slušne pomoc odmietnite a vysvetlite, že to zvládnete sami. Nepodľahnite vine z odmietnutia.
- ak je záchranca váš spolubývajúci: nezmeníte ho, nechajte ho pomáhať v maličkostiach, pomôže mu to k lepšiemu pocitu sebahodnoty,
- vyjadrite svoje pocity z jeho vnucovaného pomáhania, povedzte mu, že vám to vadí, keď si veci nemôžete organizovať a riešiť sami, cítite sa ako neschopáci a o pomoc požiadate, ak bude treba.
Tož veľa šťastia pri uzdravovaní :-).
—
⇒ Mohlo by Vás zaujímať:
- Karpmanov dramatický trojuholník (článok)
- Bútľavá vŕba (zamyslenie)