Spoluzávislé ovládanie (článok)

Prečo ovládame?

Lebo sme vyrástli v dysfunkčných, závislých alebo inak toxických rodinách, v ktorých nás ovládali a my sme sa tomu podriaďovali. Naše potreby a pocity ignorovali alebo kritizovali. Museli sme nájsť spôsob, ako prežiť, zvládať veci a nadväzovať vzťahy. V prostredí, v ktorom sa nestimulovala osobná moc a sebahodnota sme dospeli k nesprávnemu presvedčeniu, že moc a láska nemôžu existovať spolu – moc preto

• nadobudla zlé meno,
• svojej moci sa bojíme a
• svoje potreby napĺňame len nepriamo.

Keď bol ovládač ešte dieťaťom v prostredí mimo jeho kontroly, snažil sa mať pod kontrolou, čo sa len dalo. V tom chaose sa preňho ovládanie stalo spôsobom zachovania bezpečnosti. Možno od násilníka počul: „Keby si bol(a) počúval(a) alebo robil(a) veci po mojom, toto sa nemuselo stať.“ A tak sa mohol už v ranom veku naučiť lži, že bytie pod niečou kontrolou môže zabrániť zneužívaniu, pričom v skutočnosti práve ovládanie v jeho najkrutejšej forme je zneužívaním. Ovládač môže byť človek, ktorý síce čiaru zneužívania neprekročí, ale jeho správanie je napriek tomu dysfunkčné a spoluzávislé.

Pri spoluzávislom ovládaní hovoríme o naučených vzorcoch správania, nie o patologických poruchách osobnosti. O ovládajúcom spoluzávislom môžeme súcitne a empaticky predpokladať to najlepšie: že sa nesnaží niekomu ublížiť vedome alebo so zlým úmyslom, a že túži zmeniť sa, len čo si uvedomí ten vzorec, vlastnosti a ich pôvod.

Prečo chceme ovládať?

Pocit bezpečia, milovanosti a naplnenia potrieb získavame niektorí snahou vyhovieť druhým, iní v hlboko zakorenenej túžbe ovládať druhých.

Spoluzávislé ovládanie často pramení zo strachu, že ten druhý (závislý alebo duševne chorý rodič alebo partner, ktorého „opatrovníkom“ sme sa stali) sa nevie rozhodovať tak, aby to nespôsobovalo bolesť, chaos alebo ďalšiu dysfunkciu. Spoluzávislý zisťuje, že keď nemá pod kontrolou situáciu, do ktorej je zapojený ten druhý, stane sa niečo zlé – nastane spúšť. A bude na ňom, aby potom pozliepal všetky črepy. Vo vzťahu tak vzniká nerovnováha v úcte, dôvere a bezpečí.

Našu potrebu ovládať poháňa strach. Cítime sa vydesení alebo úzkostní, keď myslíme na to, čo všetko je mimo našej kontroly, čo sa môže pokaziť, čo zlé sa môže stať nám alebo našim milovaným. Zhoršilo to detstvo v chaotickej rodine, kde sa veci nedali predvídať, museli sme chodiť po špičkách, aby sme niekoho nerozčúlili, a často sme sa báli. Ako dieťa sme mali nad svojím životom len malú kontrolu, a tak sme sa to snažili vykompenzovať prísnym kontrolovaním vlastného správania alebo vzhľadu (dodržiavanie prísneho jedálnička alebo prísnej rutiny) alebo komandovaním mladších súrodencov.

Kontrolovanie a istota nám dodáva pocit bezpečia. Myslíme si, že keď budeme mať pod kontrolou veci a ľudí, tak budeme v bezpečí, šťastní a úspešní. Strach a úzkosť zvládame nepružnosťou, náročnosťou a perfekcionizmom.

Prejavy nadmerného ovládania

Nadmerná kontrola viac problémov spôsobuje, než rieši. Ovládame až fanaticky? Držíme sa pevných noriem a zle sa prispôsobujeme zmene? Môže sa to prejavovať takto:

• Chceme, aby veci boli predvídateľné a držíme sa rutiny.
• Sme úzkostliví, vystresovaní a rozrušení, keď veci nejdú tak, ako sme chceli a očakávali,
• Sme vysoko organizovaní a systematickí, perfekcionisti.
• Chceme, aby sa veci robili určitým konkrétnym spôsobom.
• Upadávame do myslenia typu všetko alebo nič. Vidíme len jeden správny spôsob, ako sa má niečo urobiť alebo podariť.
• Myslíme katastroficky a predstavujeme si, že sa stane to najhoršie, ak veci nepôjdu podľa nás.
• Máme extrémne vysokú latku pre seba i druhých.
• Sme požadovační a kritickí.
• Radšej si veci urobíme sami, ako by sme mali úlohy delegovať.
• Často sa sklamávame v ľuďoch.
• Dávame nevyžiadané rady, lebo ste presvedčení, že vieme, čo by mali druhí robiť.
• Je pre nás ťažké odpočívať a uvoľniť sa.
• Sme osobnosť typu A – napätá alebo úzkostlivá.
• Nenávidíme zmenu a bojíme sa neznámeho.

Negatívne dôsledky ovládania

Smerom navonok. Väčšinu vecí v živote nemôžeme mať pod kontrolou, a keď sa o to snažíme, nevedie to nutne k zlepšeniu nášho života, naopak naša panovačnosť, kritickosť a posudzovačnosť vytvára nové problémy:

• väčší vzdor,
• stres,
• napäté vzťahy,
• hádky,
• emocionálny odstup,
• zranené pocity a
• konflikty.

Smerom dnu. Neúnavným požadovaním dokonalosti od seba si zvyšujeme fyzický a emocionálny stres (symptómy: bolesti hlavy, gastrointestinálne ťažkosti, bolesť krku/chrbta, nespavosť, málo energie, prokrastinovanie a nemotivovanosť, podráždenosť/hnev, deprimovanosť, neustále trápenie sa) – a ten si vyberie svoju daň na tele, mysli a duši a sťažuje nám život naplno.

Po kontrolovaní a ovládaní prichádza vina a hanba, lebo síce vieme, že to, čo robíme nie je dobré, ale nevieme to zastaviť. Nemáme dostatočné hranice a namiesto toho cítime zodpovednosť za druhého a snažíme sa ho kontrolovať.

Je v našej moci, aby sme sa týmto negatívnym emóciám nevystavovali dlho. Radšej svoje pocity a emócie spracujme: na čo je pri danom probléme upriamovaná naša pozornosť?

 Vlastnosti ovládača

* Snaží sa presvedčiť druhých, ako majú myslieť, cítiť, konať alebo sa správať.

A síce tak, ako to robí on. Mylne sa domnieva, že iný názor druhého človeka vypovedá niečo o ňom. Aby s druhými cítil spojenie, potrebuje, aby veci videli rovnako. (Zrejme v minulosti to od neho chceli rodičia: „Mysli alebo cíť sa takto, pre svoje vlastné dobro.“) Nechápe, že tí druhí môžu byť odlišní, a to bez obetovania dôvernosti.

Keď spoluzávislým ako deťom nedovolili mať svoje vlastné predstavy a predsa chceli zostať svojej rodine nablízku alebo nechceli, aby im bolo ublížené, naučili sa, že láska rovná sa súhlasiť a podvoliť sa. Ovládač sa snaží „pomáhať“.

Príklady:

• „ Mala by si sa cítiť tak a tak! Mala by si byť rada!“
• „Čo si šiši? Čo ti tá druhá strana vymyla mozog? Ukážem ti, ako sa veci majú, potom sa nebudeš takto cítiť. Pomôžem ti.“

* Všemožne manipuluje výsledkami.

Niektorí ovládači využívajú svoj šarm, charizmu, „vodcovský“ vplyv, sex, náklonnosť a uznanie, aby im druhí vyhoveli, ale je to len faloš a snaha dosiahnuť, čo chcú.

Príklad:
Predajca áut predstiera, ako mu záleží na bezpečí našej rodiny a zasype nás komplimentmi, ako nám to za volantom svedčí, len aby dosiahol svoje: „Ste bystrý a ľudia ako vy jasne vidia, že toto auto je tá najlepšia voľba.“

* Neochotný ku kompromisu, vyjednávaniu alebo spolupráci.

„Kontrolór“ bude spolupracovať jedine vtedy, keď práve to chce. Myslí si, že vie, čo je najlepšie pre neho a zvyčajne aj pre všetkých ostatných. A keď s tou vecou druhí nesúhlasia, nasleduje patová situácia, v ktorej je ovládač zvyčajne dostatočne odhodlaný zdolať svojho oponenta.

* Nadmerne bdelý a nutkavo nezávislý.

Pre ovládača je ťažké dôverovať. A tak bude striehnuť, kedy ho druhí zradia, zdeptajú alebo podrazia. Vyhľadáva problémy a keď ich nájde, zrejme obviní druhých. Len zriedkakedy uverí, že jedine on sám je zodpovedný za to, že niečo sa pokazilo. To preto, že je nutkavo sebestačný. Mnohí ovládači sa rozhodnú, že väčšiny vecí sa ujmú sami, lebo sú presvedčení, že druhí nie sú schopní urobiť niečo správne. Potrebujú mať pod kontrolou projekty i ľudí. Či už ste v kancelárii alebo v kuchyni, stanete sa objektom ich mikromanažmentu.

* Miluje podmienene

Ovládač nás chce presvedčiť, ako sa máme správať – tak, aby ho to podporovalo. Nechce byť konfrontovaný, kritizovaný, alebo aby sa niekto voči nemu ohradzoval. Keď teda ideme podľa programu, ovládač nás uznáva a „miluje“. Lenže uznanie, náklonnosť a pozornosť nám odoprie, keď chce zmanipulovať naše správanie.

Príklady:

• „Tak ťa milujem, odkedy ťa povýšili!“
• „Keď sa sťažuješ, kazí ti to imidž a nepriťahuješ ma.“

Moc

Keď máme moc,

• máme pocit kontroly, možnosti voľby a vplyvu na prostredie a druhých.
• Môžeme napĺňať svoje túžby a potreby.
• Darí sa nám riadiť svoje emócie,
• cítime, že na nás záleží a môžeme ovplyvniť výsledky.

Mnohí sa cítime bezmocní a ako obete vonkajších síl, akoby sme nemali svoj osud vo svojich rukách. Niektorí sa moci vzdávame dobrovoľne, sme z nej skľúčení a presvedčení, že vzťahom škodí. Pri jej uplatňovaní sa cítime nesvoji a myslíme si, že si tým druhých znepriatelíme, preto na nich radšej reagujeme, podriaďujeme sa ich túžbam a  potrebám a nevieme sa rozhodovať a konať nezávisle. Možno máme pocit, že keď hovoríme, čo chceme alebo čo sa nám nepáči, sme hrubí alebo zvyšujeme hlas.

Mnohé vzťahy sú mocensky nevyvážené. Ak sa moci nechopíme my, v spoluzávislom vzťahu to urobí partner – závislý, narcista alebo zneužívateľ. Vtedy sa snažíme mať vplyv nepriamo alebo pasívno-agresívne, napr. odopieraním. Chronicky chýbajúca moc môže viesť k depresii a telesným symptómom. Kvôli spoluzávislým vlastnostiam sa môžete cítiť vyčerpaní, osamelí a neschopní skutočnej intimity.

Dôležité je vnímať nespravodlivosť a nevyváženosť moci, keď sú naše pocity ignorované a potreby nenaplnené, keď sa cítime neuznávaní a bezmocní, nedôležití a mrzutí, lebo nás nepočúvajú a „neberú“.

Vzťahy sa nedajú ovládať, lebo ich tvoria ľudia, a tých riadia ich vlastné mozgy. V moci máme len seba. Snahou ovládať druhých sa chceme cítiť bezpečne. Hoci to aj logicky chápeme, emocionálne máme taký pocit, akoby nám niekto strčil ruku do žalúdka a skrúcal ho.

Intenzita ovládania je rôzna, môže prerásť až do zneužívania – vtedy treba vyhľadať pomoc.

Spoluzávislí si ovládanie seba a druhých mýlia s mocou.

Nenapĺňajú priamo svoje potreby a nepreberajú zodpovednosť za svoje šťastie, čo by bolo zmocňujúce, ale zameriavajú sa navonok. Zdá sa im, že vo vlastnom živote sú bezmocní, tak sa snažia manipulovať s druhými a ovládať ich, aby sa vo vnútri cítili dobre: „Zmením ho/ju, aby robil(a), čo chcem, a potom budem šťastný/á.“ Lenže druhých nevieme zmeniť  a naše očakávania sa nenaplnia. Výsledok? Cítime sa ešte bezmocnejší.

Boj o moc medzi partnermi

Spoluzávislí partneri často nevedia stanoviť primerané hranice, majú nízku sebaúctu, nevedia sa emocionálne ovládať a obviňujú sa, čo vedie k nerovnováhe moci vo vzťahu. Boj o moc a kontrolu je schopnosť donútiť druhých, aby napriek svojmu počiatočnému odporu pre vás urobili to, čo chcete. Spoluzávislí sa najprv svojej moci vzdajú a potom ju chcú späť. Ten, ktorému pomáhajú má pocit, že nemá kontrolu nad svojím životom, a tak ovláda pomáhača nárokovaním si jeho času a energie. Pomáhač cíti, že stráca seba a kontrolu a tak sa snaží získať moc späť manipulovaním alebo odopieraním emocionálnej alebo finančnej podpory. A potom si úlohy vymenia. Spoluzávislosť sa pri hľadaní šťastia a zmocnenia zameriava na vonkajšok, nikdy nie na vnútro, preto sa vynucuje manipulovaním alebo snahou zmeniť správanie druhého. Tento cyklus treba prerušiť zameraním na seba a prevzatím zodpovednosti za svoje voľby a správanie.

Recidíva / relaps

Recidíva je možná. Narazíme na nejaký spúšťač a zdá sa, akoby sme ani neboli uzdravení. Zabudneme na nástroje a naše videnie sa zmení na tunelové s jediným cieľom: získať kontrolu nad situáciou alebo osobou, aby všetko bolo OK a nič nám nestálo v ceste. A žalúdok sa nám znovu skrúca…

Nie, voči relapsu starých vzorcov správania nie sme imúnni, nech sa už uzdravujeme akokoľvek dlho. Nutné sú silné hranice voči tým, ktorí sú schopní a sú dostatočne nablízku, aby boli spúšťačmi našej spoluzávislosti.

Stále platí, že kontrolu a moc máme jedine nad sebou.

 Riešenie

Možno, že sme nezneužívali, ale naše správanie napriek tomu ubližovalo:

• Nedovoľovali sme druhým, aby mali vlastné myšlienky, pocity alebo stanoviská.
• Nebolo fér, aby robili len to, čo sme chceli my a odmietali sme vyjednávať.
• Nebolo to pravdivé, keď sme niekoho zasypávali komplimentmi, ktoré sme nemysleli úprimne, len aby sme ho ovplyvnili.
• Odopieranie lásky druhým, aby sme ich donútili správať sa podľa nás bolo nezdravé a škodlivé.

Môžeme sa uzdraviť, ak pochopíme, ako môžeme mať zdravé, navzájom prospešné a úctivé vzťahy. Asertivita, zdieľanie moci a právo na vyjadrovanie pocitov a potrieb si vyžaduje sebaúctu a nezávislosť, preberanie zodpovednosti za seba a vzťah. Rozhodnutia sa majú robiť spoločne, s pocitom bezpečia a ocenenia. Zdraví partneri vedia povedať, čo majú radi a čo nie, a čo chcú a čo nebudú tolerovať. Vzťahy a intimita si vyžadujú hranice, tie zabezpečujú vzájomný rešpekt a šťastie partnerov.

Zmena

Ovládali sme? Robili sme to nevedomky a bez zlomyseľného zámeru. Keď sme konfrontovaní so svojím správaním, môžeme sa rozhodnúť, že sa zmeníme. Že chceme nefalšované spojenie a pravú lásku, naučiť sa nechať druhých byť takými, akí sú a nie takými, akými sme ich chceli mať pre seba.

Láska a moc nie sú nezlúčiteľné.

Láska neznamená vzdávať sa seba samého, čo nakoniec povedie k resentimentu, ale vyžaduje si uplatňovanie moci, čiže

• žiť uvedomele,
• preberať zodpovednosť za seba a svoje voľby,
• budovať si sebaúctu a samostatnosť, aby sme vedeli prežiť aj sami a menej záviseli od uznania druhých,
• žiadať priamo, čo chceme a potrebujeme,
• zdieľať sa s pocitmi,
• počúvať problémy druhých,
• riešiť problémy,
• vyjednávať bez zachádzania do sebaobrany alebo obviňovania,
• byť zraniteľný, čím sa buduje prostredie vzájomnosti a dôvery, umožňujúce dôvernosť a lásku, vyjadrovať sa čestne,
• vytyčovať hranice a vravieť nie,
• vytvárať bezpečie a vzájomný rešpekt,
• dovoliť druhému, aby robil to isté.

Ako prestať fanaticky ovládať

1..Uvedomujme si, že to robíme. Najskôr si zapíšme, ako ovládame, aby sme vedeli predvídať situácie, v ktorých sa náš vnútorný fanatický ovládač zrejme vynorí, a môžeme si naplánovať inú reakciu.

2. Preskúmajme svoje pocity. Prečo kontrolujeme? Aké sú príčiny? Strach z čoho? Je ten strach racionálny, alebo premýšľame katastroficky, čierno-bielo alebo inak skreslene?

3. Spochybnime myslenie založené na strachu, nahraďme ho pokojnejšími a realistickejšími myšlienkami. Pýtajme sa:

• Aká je pravdepodobnosť, že sa to stane?
• Aký dôkaz podporuje túto myšlienku?
• Je užitočné premýšľať takto?
• Zameriavam sa na negatíva a neberiem do úvahy pozitíva?
• Zatemňujú mi emócie moje myšlienky?

4. Akceptujme, čo je mimo našej kontroly. Rozumovo síce chápeme, že pod kontrolou máme len seba, no vytrvalo sa snažíme donútiť partnera a deti, aby robili veci „správne“. Prijatie znamená, že rozlišujeme medzi tým, čo máme pod kontrolou a čo nie, a prestaneme dávať nechcené/nevyžiadané rady a manipulovať situácie, aby boli také, aké nie sú. To, čo je mimo našej kontroly môžeme nechať tak a nesnažiť sa to zmeniť podľa svojej vôle. Volá sa to

odpútanie sa s láskou.

Čiže sa prestaneme pokúšať riadiť výsledok a dovolíme ľuďom, aby sa rozhodovali sami (aj keď nesúhlasíme).

5. Prijmime nedokonalosť u druhých. Uznajme, že nikto nie je dokonalý – robíme chyby, zabúdame, zle sa rozhodujeme atď. Niektoré ciele zostanú nesplnené, plány sa nevydaria, ľudia nás sklamú a dôjde k nehodám. Mikromanažovaním situácií nezabránime tomu, aby sa to stávalo, skôr to ľudí odháňa.

6. Zmenšime stres a úzkosť. Znášajme neistotu, tolerujme, že nevieme, čo sa stane – a nesnažme sa to ovládať. Cvičme sa v tom upokojovaním mysle pomocou meditácie, modlitby, cvičenia, uvoľňujúcej masáže alebo iného upokojujúceho rituálu.

7. Nie každá neočakávaná zmena je zlá. Výskyt neočakávaným vecí neznamená, že sme v kaši. Môžeme zostať otvorení možnosti, že neočakávaná zmena môže byť pozitívna, hoci sa hneď tak necítime.

Všetci čelíme radu skvelých príležitostí brilantne zamaskovaných ako neriešiteľné situácie.

Keď sa nám zdá, že sa nám život vymyká spod kontroly, útechu môžeme nájsť v modlitbe vyrovnanosti. Krásne zhŕňa náš boj o kontrolu:

Bože, daj mi vyrovnanosť,
aby som prijal veci, ktoré nemôžem zmeniť,
odvahu zmeniť veci, ktoré zmeniť môžem
a múdrosť, aby som ich od seba rozpoznal.

Treba si uvedomovať, že sme schopní zvládnuť všetko, čo nám život prinesie do cesty. Keď sa stane niečo neočakávané, stále môžete mať pod kontrolou svoju reakciu a naučiť sa zvládať to efektívnejšie.

⇒ Mohlo by Vás zaujímať:

• 12 krokov: PRVÝ KROK (článok)