Včera som sa dobre zasmiala sama na sebe. Už týždeň som hľadala taký krikľavý pomarančový obrus (nedávno som to videla v reklamnom letáku označené ako „behúň na stôl“ – no, tvarovo by to zodpovedalo), ale akoby sa pod zem prepadol. Prehrabala a upratala som obidve skrine, kde by mohol byť – a nič. Teraz sa trochu cítim ako manželka už zosnulého českého folkového pesničkára Wabiho Daňka. Ten vždy, keď zložil novú pieseň, zahral ju najprv jej. A urobil tak aj s piesňou „Fotky“. Zaspieval prvé dva verše: „Včera uklízel jsem ve skříni a když jsem chumáč prachu ze dna zvedal...“ Manželka sa chytila za hlavu a vyletelo z nej: „Teď si budou všichni myslet, že máme doma bordel!“ Inak tá pesnička zožala veľký úspech. Takže skrine upratané a dečky stále nebolo. Vzdala som to.
admin
Zmena je možná (zamyslenie)
Dnes ráno som pozorovala jednu z našich mačiek – skrátene ju volám Bridžit. Naháňala sa s druhou mačkou, utekala pred ňou ako blesk. Takto pred rokom k nám prišla pôvodne na dočasku, lebo mala veľmi vážny úraz. Liečila sa dlho a stále na nej vidno následky, ale je to veľmi výmyselná, zvedavá a hravá mačička. To sa o nej nedalo povedať, keď prišla. Spomínam si, že vtedy som o nej povedala: „Bridžit, ty si veľmi čudná mačka.“ Chodila pomaličky, z nohy na nohu, robilo jej problém niekam vyskočiť, meravo sledovala okolie, žiadna radosť zo života (vzhľadom na jej nepekný úraz, ktorý jej zrejme spôsobil človek a na to, že sa odrazu ocitla medzi inými mačkami sa asi ani nedalo očakávať niečo iné).
Nie sme aj my spoluzávislí takí? V detstve alebo možno už v dospelosti sme utrpeli traumu, ktorá nás poznačila na duchu a duši (a následne na tele) a kým sme sa nezačali liečiť, boli sme „čudní“, ako z inej planéty. Cítili sme sa tak my a tak isto nás zrejme vnímalo i naše okolie. Ale existuje cesta. Naše problémy sa dajú riešiť a môžeme znovu nájsť vyrovnanosť, radosť zo života, hravosť, ktorú sme ako deti zrejme nezažili. Naučíme sa fungovať vo vzťahoch, používať nástroje, ktoré nám pomôžu riešiť problematické situácie v živote… Naučíme sa prijímať, kapitulovať, púšťať sa a tiež mať sa rád a starať sa o seba, nesnažiť sa meniť druhých, ale seba, prijímať pomoc Vyššej moci… A nastane u nás premena ako u našej Bridžit 
.
Vedela som, že sa uzdravujem, keď som:
- namiesto reagovania začala odpovedať,
- si vychutnávala čas osamote,
- vnímala svojich rodičov ako ľudí so svojimi vlastnými nevyriešenými traumami,
- stanovila hranice a keď ich ľudia nerešpektovali, vedela som, že uvoľňujú miesto tým, ktorí ich rešpektovať budú,
- bola v pohode, keď mi nerozumeli.
➞ Prečítajte si:
Spúšťače (zamyslenie)
Následky (zamyslenie)
- keď sa učím fungovať v nepriateľskom / manipulatívnom / spoluzávislom prostredí a idem zmeniť svoje reakcie, ragovať zdravšie a tak, aby som si vážil sám seba a neodrovnávalo ma to, akú mám podpornú sieť (Vyššia moc, priatelia…),
Nesadnúci darček (zamyslenie)
Občas sa stane, že niekomu zo srdca niečo darujeme (niečo, čo sme vyrobili / vypestovali / nazbierali / upiekli / kúpili – doplň si to svoje) a tešíme sa, že urobíme radosť, lebo dávame to najlepšie a zo srdca – a bác! Obdarovanému sa to nepáči / nechutí / nevonia / nemá to kam dať / je mu to malé alebo veľké atď. A niekedy sa to dozvieme až cez tretiu osobu, nie priamo. Naša radosť spľasne, sme sklamaní, rozčarovaní, možno sa na obdarovaného aj hneváme,
Neil Nedley, M.D.: Život bez depresie (kniha)
Kniha o prevencii a liečbe depresie.
352 strán, 17 x 24 cm, viazaná
Vrútky, Advent Orion 2014.
Kniha ponúka spôsob, ako predchádzať depresii a liečiť ju aj bez liekov. Autor, lekár, zhromaždil najnovšie poznatky o tomto ochorení a výsledky výskumov v oblasti mozgovej činnosti. Zameriava sa na liečbu jej skutočných príčin, nielen symptómov. Prináša dôkazy o tom, že komplexným prístupom k pacientovi a zdravým spôsobom života možno liečiť aj také závažné ochorenie, akým je depresia.
Vidly namiesto svätožiary (zamyslenie)
Návrat do „normálu“ (zamyslenie)
Možno sa cítime tak nejako vykoľajení a túžime po návrate do stavu, v akom sme boli predtým, než sme sa začali uzdravovať zo spoluzávislosti.
Lenže je to naozaj tak, že sme v tom stave boli v pohode?
Neprikrášľujeme si niektoré aspekty svojho vtedajšieho života?
Spomienkový optimizmus spôsobuje, že to zlé vybledlo a pamätáme si len to dobré.
Do čoho sa chceme vlastne naozaj vrátiť a znovu v tom žiť?
V dysfunkčných rodinách je normálne byť v chaose.
Lenže keď z neho odídete, z pokoja môžete byť nesvoji:
chce to čas, aby ste sa naučili, že v nude je pokoj,
veci idú podľa plánu a ľudia sú láskaví bez toho,
aby za to niečo čakali.
Majte so sebou trpezlivosť,
kým sa odúčate od chaosu ako spôsobu existencie.
Musíme mať kamene v žalúdku ako kedysi v detstve doma, aby sme sa cítili „normálne“?
Nepotrebujeme niečo prehodnotiť, zmeniť, upraviť, niečo ubrať a iné zase pridať?
Aký by mal byť náš život, aby sme z neho nemuseli pravidelne utekať?
–> Prečítajte si:
Plnenie nevyslovených prianí (zamyslenie)
Nemému dieťaťu ani vlastná mater nerozumie, hovorí sa. No pri deťoch sa to nekončí. Aj ako dospelí si možno myslíme, že tí druhí, keď nás majú radi, si domyslia, čo chceme a urobia to pre nás. Čosi podobné je „hovorenie do vzduchu“ – hodíme „návnadu“ a dúfame, že ten druhý na ňu „skočí“ – toto je určitá forma manipulácie, je to nedôstojné a toho druhého to môže aj riadne „vytočiť“. Môžeme nahlas a priamo povedať, čo chceme a potrebujeme, a nie byť frustrovaní, keď si ten druhý nedomyslí a neskočí na naše hodené „háčiky“.