Sarah Larková píše vo svojich dvoch románoch Vysnívaná krajina. Čas ohnivých kvetov a Cesta za šťastím o nemeckých osadníkoch z Meckleburska, ktorý sa presídlili na Nový Zéland. Prisľúbené pozemky nedostali, tak nakoniec súhlasili, že obsadia krásne údolie pri rieke Moutere, hoci zememerač pred osídľovaním tohto územia údajne varoval.
Zamyslenia
Hranice neexistujú. Naozaj? (zamyslenie)
Vo filme Equalizér odznela na návšteve syna–policajta u otca–väzňa z úst otca nasledujúca veta:
„Hranice neexistujú. Je len sivá zóna, ktorú má každý inú.“
Tak sme zvyknutí (zamyslenie)
V jednom článku som si prečítala:
Miestni na hygienu príliš nedajú. Žijú v žalostných podmienkach, obklopujú ich tony odpadkov, výkaly na cestách, ale aj potkany.
„Tu nikdy nebude lepšie,“ povedal nám jeden z obyvateľov osady.
Úskalia (samo)diagnostiky (zamyslenie)
Zasmiala som sa nad týmto textom na obale knihy Zaříkavač nemocí (Lidové noviny 2014) od Jana Hnízdila:
„Když jsem před lety navštívil psychiatra, aby zjistil, jestli je moje chování normální, paní doktorka mi pověděla, že trpím směsicí grafomanie, spasitelského komplexu, aktivismu, naivismu, idealismu, exhibicionismu, občasných depresí i dalších duševních nemocí a osobnostních poruch. Prášky mi tehdy žádné nedala. Prý moje články ráda čte a bylo by škoda mne tlumit.“
Snaha páčiť sa druhým (zamyslenie)
Dočítala som knihu Kvety pre Algernona od Daniela Keyesa. Je to smutný príbeh mentálne postihnutého (pardón za výraz – debila) Charlieho Gordona s IQ 68. Po úspešnom pokuse na myšiakovi Algernonovi podstúpi operáciu na zvýšenie svojej inteligencie. Dovtedy ho ľudia mali radi, len keď im dovolil, aby sa na ňom smiali. No keď raz bude múdry, konečne ho prijmú ako normálneho človeka a bude viesť normálny život – teda prinajmenšom si to myslel. Koniec je smutný a človeku je Charlieho ľúto.
Deň po dni to zvládnem (zamyslenie)
Neviem, ako to máte vy, ale pre mňa sú počítačové záležitosti nočná mora.
Prechádzam zo starého počítača na nový (už zasa) a predstava, čo všetko treba odinštalovať, znovu nainštalovať, prípadne kúpiť nové ma morí už riadne dlho. Pri tomto type vecí viem dosť dlho prokrastinovať (rozumej: odkladať ich), až kým ma k tomu nedokope nutnosť a fakt, že počítač potrebujem pre prácu.
Všade dobre, v práci najlepšie? (zamyslenie)
Spomínam si na neslávne známy výrok jedného manažéra. Znel: „Základné pravidlo vedenia ľudí je dusiť, dusiť, dusiť.“
Nový rok (zamyslenie)
Premýšľala som a hľadala, čo k tomu napísať. Dnes zrejme hľadíme do budúcnosti so zmiešanými pocitmi a pýtame sa, čo od nej môžeme očakávať. Možno sa niečo dobré/pekné skončilo a bolí nás pre to srdce. Môžeme nariekať nad minulosťou a stále sa k nej vracať a cítiť sa mizerne, alebo aktívne vytvárať svoju budúcnosť.
- Čo by sme chceli?
- Po čom už dávno túžime?
Sedieť na zadku a ľutovať sa nepomôže. Áno, doba je ťažká. A máme strach. To, v čom žijeme je dobre zabehnuté, známe a pustiť sa do niečoho neznámeho nie je nič jednoduché. BUDEME sa najskôr cítiť nekomfortne. Aj náš mozog si musí zvyknúť na nové správanie, pocity a reakcie. Musí sa naučiť, čo je to nové NORMÁLNO. Lebo pocit stiahnutého žalúdka a úzkosti normálny nie je, čo si budeme hovoriť.
- Čo môžeme v tomto novom roku zmeniť, aby som mal z neho väčšiu radosť a nemusel z neho pravidelne utekať?
Tak nech sa nám v tom s pomocou našej Vyššej sily darí.
Čo hluchý nepočuje, to si domyslí. Alebo…? (zamyslenie)
V máji roku 2018 sa stala hitom internetu sluchová ilúzia „Yanny alebo Laurel“ (čítaj jeny alebo lórel). V audio nahrávke môžete zachytiť jedno z týchto dvoch slov. Z viac ako pol milióna respondentov na Twitteri 53 % percent nahlásilo, že počujú „Laurel“, kým 47 % počulo „Yanny“. V zmiešanej nahrávke sa nachádzajú OBIDVE slová, ale niektorí sa zamerali na zvuky s vysokou frekvenciou v „Yanny“ a nepočuli nižšie tóny v slove „Laurel“. Keď sa zvukový klip spomalí na nižšie frekvencie, slovo „Yanny“ počuje viac ľudí, kým pri rýchlejšom prehratí sa hlasnejším stane slovo „Laurel“.