Po zodpovedaní dotazníka se Vám zobrazí podrobný rozbor Vašej situácie.
Test nájdete TU.
… nielen pre spoluzávislých:
Po zodpovedaní dotazníka se Vám zobrazí podrobný rozbor Vašej situácie.
Test nájdete TU.
Som tvoje dieťa alebo manžel alebo priateľ. No zmenil som sa. Už ti nepatrím. Nestojím o teba. Nie tak, ako to odo mňa chceš. Zaujíma ma, ako sa zhulím. CHCEM sa zhuliť. Urobím ČOKOĽVEK, aby som sa zhulil. MILUJEM zhulenosť. POTREBUJEM sa zhuliť… a prekročím ťa, aby som to urobil.
Keď na teba hľadím, nevidím TEBA. Vidím prostriedok na dosiahnutie cieľa. Máš peniaze. Chcem ich. A bodka.
Všetci túžime po tom, aby nám ten druhý rozumel a bol našou spriaznenou dušou. Empatiu vnímame veľmi pozitívne a má na nás dobrý vplyv. Treba však dávať pozor, aby si ju človek nezamieňal so zrkadlením.
Zrkadlíme tomu druhému, čo hovorí a robí. Akoby sme vraveli: „Naozaj ma zaujímaš, chcem byť tvoj priateľ, som z teba paf!“ Vypytujeme sa.
Keď upraceme chaos okolo seba, ľahšie sa nám udržiava poriadok aj v hlave a duši.
Je dobré byť asertívny a empatický? Rozhodne áno. A tiež pri narcistoch?
Konflikty tu vždy boli a budú, a je nutné, aby sa riešili. Problém nastáva,
Lebo sme vyrástli v dysfunkčných, závislých alebo inak toxických rodinách, v ktorých nás ovládali a my sme sa tomu podriaďovali. Naše potreby a pocity ignorovali alebo kritizovali. Museli sme nájsť spôsob, ako prežiť, zvládať veci a nadväzovať vzťahy. V prostredí, v ktorom sa nestimulovala osobná moc a sebahodnota sme dospeli k nesprávnemu presvedčeniu, že moc a láska nemôžu existovať spolu – moc preto
Prečítala som si autobiografickú knihu od Jeannette Wallsovej Sklený zámok. Autorka v nej
„… rozpráva s láskou a ľútosťou, ale bez trpkosti o svojom pozoruhodnom detstve v neprispôsobivej rodine“
(Kirkus) so súrodencami a nezodpovednými hippiesáckymi rodičmi – s matkou Rose, rádoby maliarkou a spisovateľkou, a otcom alkoholikom a neskôr aj hazardným hráčom Rexom – „geniálnym vynálezcom“, ktorý ustavične čosi skúmal a chcel jej postaviť (ale nikdy nepostavil) sklený zámok – svojím spôsobom ich miloval. Súrodenci si prežili veľa biedy, zimy/horúčav a hladu, nemali poriadne oblečenie. V podstate boli po väčšinu času odkázané samy na seba.
Keď sa začíname uzdravovať zo (spolu)závislosti, musíme pouvažovať o hraniciach:
V spoluzávislosti nám nie je dobre. Snažíme sa z nej uzdraviť. Je to zdĺhavý proces, nemal by sa zvrhnúť na horúčkovité odškrtávanie bodov a stres z toho, koľko nám z nich ešte zostáva – môže ich byť oveľa viac než v dolu uvedenom zozname príkladov. Ideme krok za krokom, spoznávame seba a druhých tak ako nikdy predtým. A po rôzne dlhom čase zistíme, že sa cítime a reagujeme inak, že do života nám vstúpila vyrovnanosť a narastá počet dní v ktorých sa cítime dobre.
Naše uzdravenie sa môže prejavovať trebárs takto:
Melody Beattieová (1948- ), autorka knihy Koniec spoluzávislosti (respektíve Skoncujte so spoluzávislosťou) prežila v živote veľkú traumu, keď jej 12-ročný syn Shane v januári 1991 tragicky zahynul na lyžovačke vo Švajčiarsku. Bolelo ju to tak veľmi, že podľa jej vlastných slov mala pocit, akoby niekto vzal brokovnicu a vystrelil jej dieru do srdca. A hoci bola autorkou svojpomocných kníh, sama sebe v tomto nevedela pomôcť. Keď nahliadneme do jej minulosti, ktorá tragédii predchádzala, po dlhých rokoch, keď
prežívala koncom 80. rokov minulého storočia konečne pokojné roky. Tie sa skončili už spomenutou nehodou v roku 1991.