… nielen pre spoluzávislých:
Zvýšená empatia nás vystavuje riziku. Zo súcitu odmietame vidieť varovné signály.
Neprefarbujme, keď nám narcista/ka ukazuje svoje skutočné farby
– potrebuje prevziať zodpovednosť za svoje správanie, nie sa vyhovárať na tamto či tamtoho.
Stonewalling (čítaj stoun-uóling) je
Koľko ľudí na smrteľnej posteli ľutovalo,
že nestrávili viac času v kancelárii?
Tieto štyri typy podvedomých, okamžitých, automatických a inštinktívnych reakcií na stresovú/nebezpečnú/záťažovú situáciu alebo hrozbu/traumu nám pomáhajú porozumieť našim pocitom a skúsenostiam. Možno zistíme, že využívame jeden typ reakcie, ktorému sme sa naučili v detstve. Tieto akútne stresové reakcie sú snahou vrátiť sa do stavu pokoja a kontroly, sú to akési „cesty do bezpečia“ a režimy prežitia.
Čo nás v živote motivuje a poháňa?
Americký psychológ Taibi Kahler určil v roku 1975 päť motivátorov – pohoničov:
Neviem, ako to máte vy, ale pre mňa sú počítačové záležitosti nočná mora.
Prechádzam zo starého počítača na nový (už zasa) a predstava, čo všetko treba odinštalovať, znovu nainštalovať, prípadne kúpiť nové ma morí už riadne dlho. Pri tomto type vecí viem dosť dlho prokrastinovať (rozumej: odkladať ich), až kým ma k tomu nedokope nutnosť a fakt, že počítač potrebujem pre prácu.
V angličtine majú na to termín „rumination“ (čítaj ,rúmi‘neišn). Je to duševné sebatrýznenie, toxický vír, ktorý nás strháva nadol do čiernej diery beznádeje. Tento typ premýšľania vzniká následkom stresujúcej alebo traumatickej skúsenosti. Nečinne pri ňom sedíme /šoférujeme / prechádzame sa a do nemoty „prežúvame“ negatívne myšlienky. Keď to robíme často, stáva sa nám to zlozvykom. A trápi nás stres, strach, panika, neistota, úzkosť a depresia. Prečo to robíme? Nadmerným premýšľaním sa snažíme mať veci pod kontrolou – lenže márne…
„Jeden hlboký nádych stačí na to, aby urobil miesto tam, kde bol predtým celý rad myšlienok idúcich jedna za druhou. Jeden vedomý nádych (dva alebo tri by boli ešte lepšie), a to celé zrealizované viackrát za deň, je vynikajúcim spôsobom, ktorý vám dokáže vytvoriť miesto vo vašom živote.“ (Eckhart Tolle)
Spomínam si na neslávne známy výrok jedného manažéra. Znel: „Základné pravidlo vedenia ľudí je dusiť, dusiť, dusiť.“
Premýšľala som a hľadala, čo k tomu napísať. Dnes zrejme hľadíme do budúcnosti so zmiešanými pocitmi a pýtame sa, čo od nej môžeme očakávať. Možno sa niečo dobré/pekné skončilo a bolí nás pre to srdce. Môžeme nariekať nad minulosťou a stále sa k nej vracať a cítiť sa mizerne, alebo aktívne vytvárať svoju budúcnosť.
Sedieť na zadku a ľutovať sa nepomôže. Áno, doba je ťažká. A máme strach. To, v čom žijeme je dobre zabehnuté, známe a pustiť sa do niečoho neznámeho nie je nič jednoduché. BUDEME sa najskôr cítiť nekomfortne. Aj náš mozog si musí zvyknúť na nové správanie, pocity a reakcie. Musí sa naučiť, čo je to nové NORMÁLNO. Lebo pocit stiahnutého žalúdka a úzkosti normálny nie je, čo si budeme hovoriť.
Tak nech sa nám v tom s pomocou našej Vyššej sily darí.