„Urob to takto“ alebo čo s NEVYŽIADANÝMI RADAMI
Nevyžiadaná rada je taká, o ktorú sa nikto neprosil.
Prehodnocujeme spoluzávislé myšlienky alebo Nie všetko, čo mi víri hlavou, je pravda
Nemal by som povedať NIE, lebo by ich to mohlo naštvať. | Je v poriadku, aby som niekedy povedal NIE. |
(po odignorovaní hraníc) Je to v poriadku, ak nerozumie mojim pocitom, aj tak ju milujem. | Je dôležité mať hranice a byť rešpektovaný. |
Miluješ ma tak ako ja teba? Prosím, neopúšťaj ma! | Poznám svoju hodnotu. Nemusím nikoho prosíkať, aby so mnou zostal. |
Prokrastinácia (zamyslenie)
Už som tu raz písala o mojom prokrastinovaní ohľadom počítačových záležitostí. Dôvodom nie je to, že som lenivá, ale tieto veci ma frustrujú a celkom si v nich neverím.
Naučená bezmocnosť
Pri prekonávaní spoluzávislosti sa síce učíme bezmocnosti (v 1. kroku sme si „priznali bezmocnosť“, ale „nad druhými, spoluzávislosťou a jej dôsledkami“. Naučená bezmocnosť je niečo iné a nežiaduce. K slovu sa tu dostáva aj modlitba vyrovnanosti:
„Bože, daj mi vyrovnanosť, aby som prijal veci, ktoré nemôžem zmeniť, odvahu zmeniť veci, ktoré zmeniť môžem a múdrosť, aby som ich od seba rozpoznal.“
12 krokov – DRUHÝ KROK
Celé znenie 12 krokov:
- Al-Anon: https://alanon.sk/12krokov
- CoDA: https://codependentanonymous.cz/materialy-coda/dvanact-kroku/
- DDA: https://www.cs-dda.eu/program-dda/12-krokov/
Dospeli sme k viere, že len Sila väčšia ako naša obnoví naše duševné zdravie.
– 2. krok z 12 krokov
Čia je to vina? Obviňovanie obetí zneužívania
Sme zneužívaní? A je to naša vina? Faktom je, že sme si to nevybrali, nespôsobili, nezapríčinili, ani si to nezaslúžime. Ak už, tak sme to dovolili, a to je rozdiel.
Ako reagoval na narcistov Ježiš?
Ako kresťan ste si možno už položili túto otázku. Jedno je isté: slová narcista, manipulátor, sociopat v Biblii nenájdete. Zato v nej nájdete dosť zlých, posmievačských, odsudzujúcich, krvilačných, manipulátorských, lakomých, zlodejských, konfliktných, sebastredných, egoistických, povýšeneckých, pokryteckých, zákerných, ohovárajúcich, zahanbujúcich a obviňujúcich ľudí, ktorí sa popritom radi tvárili ako tí „svätejší“, nadradenejší a múdrejší. Vyžadovali pozdravy na námestiach, mali radi popredné a čestné miesta. Radi vodu kázali a víno pili (dvojaký meter – jeden na druhých a druhý na seba). Na ľudí nakladali ťažké bremená v podobe požiadaviek, ktoré si sami vymysleli a vyhlasovali ich za Božie. A strašné na tom bolo to, že to robili v Božom mene a krivili tak pred ľuďmi obraz o Bohu a jeho charaktere.
Viera alebo trúfalosť? (zamyslenie)
Sarah Larková píše vo svojich dvoch románoch Vysnívaná krajina. Čas ohnivých kvetov a Cesta za šťastím o nemeckých osadníkoch z Meckleburska, ktorý sa presídlili na Nový Zéland. Prisľúbené pozemky nedostali, tak nakoniec súhlasili, že obsadia krásne údolie pri rieke Moutere, hoci zememerač pred osídľovaním tohto územia údajne varoval.